Od narodenia hereckej legendy IVANA MISTRÍKA tento rok uplynulo už 87 rokov. Jeho tragická smrť v júni 1982 zasiahla celý národ, pretože Ivan Mistrík bol mimoriadne obľúbený a známy nielen z divadla, ale aj televízie. Výstižne ho pred rokmi charakterizoval jeho rovesník a dlhoročný priateľ, publicista Ján Čomaj. Spomína príhodu, pri ktorej Ivan Mistrík viezol svojich priateľov na motorke a zastavil ich policajt: „Samozrejme mu chcel dať pokutu, ale jeho úsmev bol taký podmanivý, jeho šušlanie také bezbranné, a jeho oči pozerali tak detinsky, že tomu musel podľahnúť každý, aj policajt…“ A Ivan samozrejme žiadnu pokutu nedostal.
Ivan Mistrík sa narodil v Bratislave, ale mal silný vzťah aj k strednému Slovensku, odkiaľ pochádzal jeho otec. V Kremnických horách trávil prázdniny. Jeho mama pracovala v divadle a pravdepodobne ho ona ako šesťročného prihlásila na konkurz do Detskej rozhlasovej dramatickej družiny. Už tu sa stretol s viacerými budúcimi kolegami ako boli Eva Poláková, Štefan Kvietik, Anton Mrvečka, Oľga Zöllnerová… Ivanov chlapčenský hlas sa objavoval v rozprávkach a hrách pre deti, ale rozhlasový archív eviduje aj ďalších niekoľko stoviek programov, v ktorých účinkoval. V Činohre SND sa Ivan uchytil už ako dvanásťročný, a to vo viacerých hrách! Napríklad stvárnil malého Juraja v dramatizovanej úprave známej balady Jána Botta Smrť Jánošíkova.
Aj keď sa Ivan Mistrík už v chlapčenskom a mládeneckom veku intenzívne venoval rozhlasovému herectvu a hraniu v divadle, jeho vášňou boli aj motocykle. „Ako dieťa som chodil na preteky. Okruh sa začínal pri YMCE a viedol okolo Firšnálu. Začal som skúšať jazdiť na plochej dráhe. Učarovala mi. Pretekal som amatérsky, len to nejako nešlo dohromady s divadlom. Tak mi to zarazili. Na plochej dráhe sú veľmi časté pády a zranenia, čo si herec nemôže dovoliť,“ spomínal Ivan v rozhovore pre časopis Film a divadlo.
A vtedy sa vyznal aj z toho, čím by bol, ak by sa nedal na hereckú dráhu. „Ťažko povedať. Ľudia poväčšine nezakotvia tam, kde smerujú ich sny a nazdávam sa, že to nie je na škodu. Viem, že ako chlapec v čase vojny som chcel byť mlynárom. Potom som dlhé roky chcel byť cirkusovým klaunom. A v osemnástich rokoch, keď som už hral v divadle, som si povedal, že ak aj nebudem hercom, tak budem robiť inšpicienta, osvetľovača alebo technika.“
V rokoch 1949 – 1951 študoval Ivan Mistrík herectvo na bratislavskom Konzervatóriu. Zo štúdií však zdupkal a potom strávil jednu sezónu v Dedinskom divadle a krátko aj v Divadle J. G. Tajovského vo Zvolene. Napokon na dlhší čas zakotvil na Novej scéne. Bola to akási úvodná stanica smerujúca na dosky činohry našej prvej scény. Tam hral od roku 1966 až do svojej tragickej smrti.
Dodnes v Bratislave žijú pamätníci, čo videli aj viac ráz v Činohre SND jeho postavu Myškina v Dostojevského Idiotovi. Stvárnil ju ešte ako hosťujúci herec z Novej scény, a práve stvárnenie tejto postavy mu otvorilo dvere na prvú scénu Tálie.
„Keď som šiel na predstavenie, už sa po Bratislave šuškalo: Mistrík je úžasný,“ spomína si na túto jeho postavu Ján Čomaj. „Spočiatku sa mi to ani nezdalo, človek sa musel dostať do atmosféry hry. Po chvíli sa mi však videlo, že to nie je ani Ivan, že je to ktosi, koho som nikdy nepoznal, s kým sa práve zoznamujem. Že je to akýsi čudák, popletenec, rozorvaná myseľ – tak hlboko sa Mistrík vžil do svojej úlohy. Nevedel som, že niekoľko týždňov predtým chodil do psychiatrických ústavov pozorovať pacientov… Ivan vstúpil do divadla ako chlapec, ale už po štyroch-piatich rokoch vyrástol z neho vyhranený charakterový herec, ktorý si človeka okamžite podmanil!“
O Ivana prejavili veľmi rýchlo záujem aj aj filmoví režiséri. Prvým z nich bol Paľo Bielik vo filme Štyridsaťštyri, len o niečo neskôr aj Jiří Krejčík v slávnom českom filme Vyšší princip, kde si zahral postavu jedného z popravených študentov Vlastimila Ryšánka. V tom čase synchrónne nakrúcal na Barrandove aj film Romeo, Julie a tma. Atmosféra nakrúcania, tematika i predloha filmu, práca so staršími hercami pri príprave filmu Vyšší princip… to všetko mu dalo veľa. Nikdy potom vraj už takúto atmosféru nezažil, aj keď nakrúcal mnoho zaujímavých filmov. Bolo ich veľa a ten posledný s názvom Tušenie sa v kinách objavil až po jeho smrti.
Ivana Mistríka často prirovnávali k francúzskemu hercovi Gérardovi Phillipovi, dokonca v roku 1965 dostal aj on ponuku dokrútiť scény po tomto významnom francúzskom hercovi. Presnejšie povedané, ponuku dostali dvaja – Slovák a Dán. Ivan vycestoval aj do Prahy, aby potom pokračoval do Kolína nad Rýnom na kamerové skúšky. V Prahe vízum dostal, no stále akosi neprichádzala vtedy povinná výjazdná doložka z Bratislavy. Zakiaľ Ivan v Prahe na ňu čakal, užíval si život v spoločnosti priateľov-hercov.
„V Prahe nebolo obľúbenejšieho slovenského herca ako bol on. Ivanovu popularitu zatienil až Ladislav Chudík vďaka úlohe primára Sovu,“ spomína J. Čomaj.
Dodajme, že Ivan sa napokon svojej výjazdnej doložky nedočkal. Po pár dňoch sa vrátil do Bratislavy a z filmovania v zahraničí nič nebolo. Niekto ho vraj udal, že chcel emigrovať…
V 70. rokoch mu režiséri zverovali takmer výlučne vážnejšie úlohy serióznych mužov. Trofej neznámeho strelca, Človek na moste i film A pobežím až na kraj sveta. V televízii sa často reprízuje veselohra Kristy Bendovej a Jána Roháča s názvom Pomsta, kde vytvoril jednu zo svojich typických postáv – seriózneho muža v stredných rokoch, ktorý po rozvode s manželkou prichádza na dedinu za starostu. Herecky mu tu kontruje babka so svojimi výmyslami a nástrahami v podaní Nadi Hejnej.
Ivan sa však často vracal k spolupráci s režisérom Martinom Hollým, s ktorým vytvorili nezabudnuteľné filmové skvosty Orlie pierko a Medená veža. Ivan vtedy hovoril, že by si vedel predstaviť život v horách.
„Táto myšlienka ma sporadicky prenasleduje, pretože sú chvíle, keď človek z pocitu neuskutočnených túžob by chcel so všetkým praštiť a odísť tam, kde by chcel patriť a kde sa inak dostane veľmi zriedka,“ vysvetľuje Ivan a pokračuje: „Mne dal pobyt vo Vysokých Tatrách veľmi veľa. Bola to tak trocha náhoda, lebo nikdy predtým som neliezol po skalách ako Ivan Rajniak, ktorý bol rok profesionálne v Horskej službe. Mne sa pošťastilo zoznámiť s týmito hôrnymi chlapcami práve prostredníctvom spomínaných filmov. Chcel som ešte bližšie spoznať ich život, a tak som šiel aj na jednu akciu s Horskou službou. Aj keď sa potom ukázalo, že som precenil svoje sily, môj amatérsky výkon ohodnotili slovami, že som aspoň čosi vydržal z tvrdej profesie.“
Pobyt vo Vysokých Tatrách mu odporúčali aj lekári. Ako mladý totiž prekonal tuberkulózu a v dospelom veku mu operovali pľúca.
60. a 70. roky v Ivanovom prípade znamenali intenzívnu výrobu aj v televízii. Išiel z role do role v inscenáciách, seriáloch i televíznych filmoch. Parížski mohykáni, Balada o siedmich obesených, Vivat, Beňovský!, Dobrodružstvo pri obžinkoch alebo Stôl pre štrnástich. Titulov bolo niekoľko desiatok, až je obdivuhodné, kedy sa to dalo stihnúť. Mnohé z nich si môžeme vďaka televíznej Trojke pozrieť aj dnes. A ak by ste si chceli o pánovi hercovi prečítať viac, v roku 2008 vyšla kniha o Ivanovom živote s názvom Človek odinakiaľ. A krátko na to vznikol aj televízny dokument z cyklu Radosť zo života…
Ivan Mistrík zažíval úspechy na javisku, pre mnohých bol životným vzorom a pre ženskú časť publika idolom. Jeho citlivej povahy sa však dotýkali smutné životné udalosti. V roku 1977 zahynula na dovolenke na Jadrane jeho manželka Helena. Ivan sa čoskoro oženil a jeho manželkou sa stala atraktívna speváčka Marika. Dnes už sa nedozvieme, ako sa životné starosti i prehry odrážali v Ivanovej mysli a nedozvieme sa ani to, čo sa v Ivanovej mysli odohrávalo, keď sa v jeden júnový podvečer pred 38. rokmi rozhodol namieriť proti sebe zbraň a stisnúť spúšť…
Paradoxne, pri vyslovení mena Ivan Mistrík si všetci určite spomenieme na vtip v podaní Miška Dočolomanského, ktorý odznel v jednom z vydaní relácie Vtipnejší vyhráva. Miško vedel úžasne napodobňovať nielen Ivana Mistríka, ale všetkých hercov a v tomto prípade výborne napodobnil Ivanove typické sykavky. Vtip hovorí o tom, ako išiel Ivan Mistrík na poľovačku na husi. Do jednej strelil, ale tá napriek tomu letela ďalej. A Ivan za ňou nahnevane kričí: Však si leť aj s prestreleným srdcom! Nikto vtedy netušil, že o niekoľko rokov budeme svedkami pravdivej paralely s tragickým koncom, ktorá stihla samotného hereckého velikána…
