– aj takto sa prihováral divákom OLDO HLAVÁČEK v nezabudnuteľnom muzikáli Na skle maľované, ktorý mal premiéru pred 46 rokmi. Ako si spomína na svojho Čerta? A s kým obýval v divadle spoločnú šatnicu? S kým chodieval na ryby a ako to vyzeralo na povestných zápasoch herci – novinári? O tom všetkom sme sa porozprávali v druhej časti rozhovoru a majster nám prezradil aj to, že s manželkou sa ešte aj dnes veľmi ľúbia!
SENIOR MAGAZÍN: Na javisku ste stvárnili desiatky úžasných divadelných postáv a jednou z nich bol určite aj Čert v kultovom muzikáli Na skle maľované, ktorého si ľudia pamätajú dodnes!
– Do tohto predstavenia som sa dostal až neskôr, v dobe, keď pán režisér Zachar už s hercami skúšal predstavenie. Až vtedy oslovil mňa, či by som tam nešiel účinkovať. Dal mi do ruky scenár ale ako som ho čítal, tak som ho čítal, Čerta som tam skoro ani nenašiel. Do scenára ho pán Zachar aj spolu s úlohou Anjela vlastne vpašoval a tie postavy sa rozvíjali až počas skúšania hry. Anjela hrala Milka Vášáryová a my dvaja sme na začiatku ani nemali texty. Tie sme vymýšľali až počas skúšok. Hotové boli len pesničky, ktoré tak zľudoveli, že si ich spieval celý národ… „Hajaj búvaj maličký, bo ti odtnem nožičky“, hahaha! Čert bol samozrejme nespútaný a nevymýšľali sme len texty počas skúšok, ale aj to, kedy a čo mám vlastne robiť. Režisér Zachar nám dovolil, aby sme si naše postavy tvorili sami a tak postupne vznikal môj Čert aj Milkin anjel. Z Anjelika sa vyprofilovala veľmi urodzená a vznešená postava a Čert bol pravý opak. Ako blesk som lietal po javisku, raz som sa objavil tam, vzápätí úplne inde. Raz som si povedal, že prečo by som nezašiel aj medzi divákov a nepoihral sa s nimi. Začal som teda chodiť aj do hľadiska. Potľapkával som sa s babenkami, podávali sme si ruky ja som ich s tým mojím veľkým chvostom šibal, haha! A potom som si vymyslel, že budem chodiť aj na balkón. V Hviezdoslavovom divadle sú hore lóže, ja som zdola rýchlo bočnými schodmi vybehol do lóže a postavil som sa úplne na kraj. Keď ma tam zbadali diváci, všetci onemeli a tŕpli, či odtiaľ nespadnem! Ale ja som vtedy svoje telo dobre ovládal, tak som s tým nikdy nemal problémy a nikdy som ani do obecenstva nespadol, haha! Toto predstavenie bolo naozaj mimoriadne obľúbené a boli sme s ním napríklad nielen v Sovietskom zväze, ale aj v Amerike, kde sme vystupovali pre Slovákov aj Čechov. V Clevelande sme ho hrali 8 večerov a všetky boli natrieskané! Popoludní ešte pred predstavením robili stretnutia hercov s ľuďmi a na tie tiež vždy prišlo obrovské množstvo ľudí, ktorí boli zvedaví nielen na predstavenie, ale aj na nás, skutočných živých hercov z Bratislavy!
SENIOR MAGAZÍN: V Slovenskom národnom divadle ste pôsobili od VŠMU až po dôchodok. S kým ste mali v divadle spoločnú šatňu?
– Šatnice boli v národnom na druhom a treťom poschodí, ale táto naša bola taká zvláštna, na štvrtom poschodí. Ona vlastne pôvodne slúžila ako taký sklad pre kostymérky, ktoré tu odkladali kostýmy. My sme ale s Jožkom Adamovičom, Miškom Dočolomanským a Ďurkom Slezáčkom začali túto šatnicu okupovať. Priniesli sme si tam stoličky a neskôr sa nám sem podarilo na stenu vtrepať aj zrkadlá a pod ne stolíky. Takže to bola taká zvláštna šatnica, ale ešte aj z iného dôvodu… Raz som si v Ostrave, kde sme boli na zájazde, kúpil liter fľaškového mlieka. Mlieko som vypil a prázdnu fľašu som doniesol do divadla a položil na stôl v šatni. Myslím, že Mišo vtedy, keď ju zbadal povedal – nezahadzuj ju, zíde sa! My sme totiž v našej šatnici varievali pre všetkých hercov kávu a tá fľaša od mlieka začala slúžiť na to, že každý, kto si prišiel po kávu, musel dať do fľašky vstupné. Postupne sa do tej fľaše vyzbieralo veľa-veľa drobákov, ale tie neskôr tvorili dobrú sumu, z ktorej sme na konci divadelnej sezóny začali robiť fľašové posedenie. Kúpilo sa vínečko, urobili sme chlebíky a spolu sme si posedeli a bavili sa. To sa stalo také vychýrené, že sa to dostalo až do uší kolegov v Prahe, Ostrave, Brne, Košiciach… Chýrečné bolo prosto v celom Československu a kolegovia v tých divadlách si tiež na konci sezóny začali robiť fľašové posedenia!
SENIOR MAGAZÍN: Čo vás baví ešte okrem herectva?
– Ja som po otcovi zdedil rybárske náčinie, udice, navijaky, vlasce, háčiky, návnady, prosto kompletnú výbavu a bol zo mňa veľmi veľký rybár. S Jožkom Krónerom, ale aj s mnohými inými, sme chodievali na ryby, kde sa len dalo a kedy sa len dalo. Dnes, keď mám ráno o piatej vstávať, tak ma šľaky obchádzajú, ale vtedy to bola samozrejmosť. O piatej sa vstávalo, Jožko Króner mal už vtedy auto, a o pol šiestej sme už frčali na ryby, aby sme o desiatej mohli byť na skúške v divadle! Chodili sme na potoky v okolí Bratislavy aj dosť ďaleko, museli sme ich aj hľadať. Vtedy boli plné pstruhov a rýb bol dostatok aj pre rybárov, aj pre prírodu a tvorov, ktoré sa rybami živia…
SENIOR MAGAZÍN: Vašou ďalšou vášňou bolo aj varenie..
– To je pravda a ešte aj dnes môj syn Ivo varieva guľáše pre partie na chatách aj v prírode, samozrejme v kotlíku nad krásnym ohňom z dreva.
Takéto guľáše sme robili aj my herci a naša partia. Boli to veľmi idylické akcie a stretávali sa na nich ľudkovia, ktorí napokon ani tak nemali záujem o guľáš, ale o to stretnutie vonku v prírode. Sadnúť si na kameň, pník, podebatovať si… A boli aj takí, čo keď pršalo, povedali si, nech prší, nech leje, my tu budeme pri tom kotlíku a budeme koštovať gulášik a debatovať. Takže to bolo príjemné za akýchkoľvek podmienok a počasia. Vtedy malo auto len pár ľudí, Fero Dibarbora, Jožko Króner…, takže sme na guľáš chodili normálne autobusom alebo vlakom. Chodili sme aj na tri dni na chaty. SND malo dve chaty. Boli to tak idylické večery a stretnutia, že sa na ne nedá zabudnúť…Tam sa skutočne každému otvorila dušička, srdiečko a boli to úžasné chvíle.
SENIOR MAGAZÍN: Medzi takéto nezabudnuteľné zážitky patria určite aj mimoriadne obľúbené futbalové stretnutia herci – novinári, však?
– Jooooj, no to bolo niečo fantastické! Organizovalo ich SND a keď sme hrali v Bratislave zápas, celé mesto bolo hore nohami! Električky išli smerom k futbalovému štadiónu úplne natrieskané, ľudia z nich viseli ako jabĺčka, aby sa dostali čo najskôr na štadión, a ten bol úplne narvaný! Každý chcel vidieť, ako prepletajú nožičkami Pántik, Chudík, či Dibarbora, haha! A hrávali s nami aj ženy herečky! Pred zápasom bol vždy program, herci mali dialógy, monológy, speváci zaspievali pesničky a potom išiel zápas. Zápasy mali v Bratislave obrovský úspech a tak sa ich začali dožadovať aj Košice, Bystrica… Postupne sme chodili aj sem a potom sa to dostalo aj do Ostravy a aj tam sme hrávali. Tribúny boli plné!
SENIOR MAGAZÍN: S vašou manželkou máte nádherné, priam závideniahodné manželstvo. Kedy ste sa spoznali?
– Mňa na seba upozornila svojím výzorom, vzhľadom, jednoducho sa páčila mojim očiam. Bola mladučká, pekná, svieža, športový typ, tak sa mi hneď zapáčila. Až neskôr po dlhšom čase randenia som si začal všímať, či vie aj ihlu zobrať do ruky, či si tyká s varechou, či jej ide upratovanie… Keď sme začali randiť, nemala ešte ani 16 rokov. Jej otecko bol veľmi prísny a zakázal jej, aby sa stretávala s kýmkoľvek a nevedel, že sa stretávame. Až nás raz objavil na schodoch v ich dome. Oni bývali na druhom poschodí a my sme sa objímali na prízemní alebo na prvom. Keď raz otecko cupkal hore schodmi, zbadal nás tam. Nepovedal nič, ale keď prišla domov jeho dcéra, tak jej parádne naložil, že sa to v jej veku nepatrí. Ale my sme sa stretávali ďalej. Väčšinou sme chodievali spolu k Dunaju. Tam bola taká reštaurácia, kde sme si dali kávičku, neskôr ja aj decko vínka. Ona alkohol zásadne odmietala a aj tým sa mi zapáčila. A ešte aj tým, že ja som vtedy už veľmi rád varil a pobadal som, že táto dievčina veľmi rozumie aj kuchteniu. Jednoducho bola do voza aj do koča. Neváhal som a bol som za to, aby ma predstavila svojím rodičom. Keď som k nim prišiel na oficiálnu návštevu, jej mamina bola hneď za. Povedala, že som výborný chlapec a nemá nič proti tomu, aby sme spolu chodili, ale otec samozrejme vzdoroval. Povedal, že na také veci má jeho dcéra ešte dosť času… Keď sme sa brali, ja som mal 22 a ona 18. A viem, že som si nevybral zle a odvtedy sa dlhé roky stále ľúbime…
Poznámka redakcie: Manželka Olda Hlaváčka, žiaľ, len nedávno umrela…
