Legendárny spevák, herec, režisér, scenárista a moderátor. IVAN KRAJÍČEK. Narodil pred viac ako 80 rokmi a hoci zomrel, keď mal iba 57, zanechal po sebe nezmazateľnú stopu, po ktorej kráčane dodnes…
Na VŠMU skončil po 7 semestroch
Ivan Krajíček sa narodil v Žiline, a detstvo a mladosť prežil v Trenčíne. „Spočiatku som tam s úspechom absolvoval všetky školy. Štvrtú školu, ktorú som navštevoval – hudobnú, sa mi v tom čase skončiť nepodarilo, pretože prevládla láska k športu. V roku 1957 som išiel do Bratislavy. Na VŠMU som po siedmich semestroch skončil. V tom čase bolo vystupovanie poslucháčom zakázané a tento zákaz som akosi sabotoval účinkovaním v rozhlase a v televízii. Našťastie sa ma potom ujal Vojenský umelecký súbor a po ňom som ako sólista nastúpil na Novú scénu,“ spomínal Ivan ako mladý umelec v 60. rokoch pred rozhlasovým mikrofónom.
A takto si naňho zaspomínal jeho kolega a priateľ Peter J. Oravec: „Odmalička sme boli kamaráti, aj keď bol o dva roky starší. Už odmalička prejavoval veľký talent. Uňho bolo jasné, že jeho cesta bude priamočiaro viesť až k divadlu. V Bratislave sa naše cesty rozišli, ale len na niekoľko rokov. Posledných desať rokov jeho života som bol Ivanovým najbližším spolupracovníkom. Robili sme spolu Repete i mnohé zájazdové humorné programy.“
Prvá rozhlasová nahrávka
Ivan Krajíček bol členom Novej scény v období rokov 1964 – 1966. Najprv bol v činohernom súbore, no po dvoch rokoch prestúpil do spevohry. Tam bol naozaj vo svojej koži a vďaka svojím úlohám si ho zapamätala celá generácia milovníkov divadla. Zachytil totiž skvelú éru amerických muzikálov ako Hello, Dolly!, West Side Story a ďalších, samozrejme, aj Hrnčiarskeho bálu a Modrej ruže. V spevohre pôsobil až do roku 1975, no s divadlom zostal v intenzívnom kontakte. Ako spomína jeho priateľ Milan Lasica, vďaka Ivanovej intervencii sa práve on s Júliusom Satinským (po nedobrovoľnom exile v Brne) vrátili na Slovensko a zamestnali ich v zbore Novej scény. Textár a priateľ Ivana Krajíčka Kamil Peteraj spomína zas inú Ivanovu zásluhu – vystúpenie Mariky Gombitovej po jej autonehode na Bratislavskej lýre 1981. „V roku 1981 sa Ivan ako režisér festivalových koncertov a Marián Kováčik ako predseda festivalového výboru zasadili, aby Marika na Lýre účinkovala. Vidieť vtedy umelca na invalidnom vozíku a v priamom prenose na festivale, to bolo niečo nepredstaviteľné,“ spomína Kamil Peteraj.
Ivan Krajíček sa v 60. rokoch veľmi rýchlo udomácnil v rozhlase a nahrával tam jednu pesničku za druhou. Jeho malé platne patrili medzi napredávanejšie. Napríklad Aznavourova Mama, Čučoriedky, Keby som mal dvadsaťdva, Mucha, Inventúra, neskôr Kazačok pre Malú TV hitparádu a duetá so Zorou Kolínskou. Boli to zväčša piesne, ktoré písali Ivan Vašica či Peter Smékal.
V roku 1965 Ivan dostal od režiséra Jána Lacka ponuku účinkovať v hudobnom televíznom filme Noc v internáte so Soňou Valentovou. Vtedy už dva roky nahrával v rozhlase. A ako si spomína na svoje prvé nahrávanie? „Mojou prvou nahrávkou bola twist Miloša Lánika na text Ivana Úradníčka Návrhárka. Tento program som nahrával pre televíznu reláciu Stretnutie o šiestej. Upozornil som štáb, že nahrávam po prvýkrát, aby mali so mnou strpenie. Všetko však bolo ako malo. Vošiel som do štúdia, na prvý raz som pesničku nahral, vyšiel som von, zapálil som si cigaretu a – vtedy prišla reakcia! Až vtedy mi všetko došlo! Stekal mi po chrbte pot a tep som mal asi dvesto!“
Gazdovia s Oldom Hlaváčkom
O popularite Ivana Krajíčka v polovici 60. rokov svedčí aj ponuka nielen z bratislavskej Novej scény, ale dokonca aj z pražských divadiel. Divadielko Rokoko mu ponúkalo angažmán aj s bytom (v tomto byte vraj neskôr býval Waldermar Matuška) a rovnako v tom čase dostal aj ponuku z Hudebního divadla v Karlíně – na sólistu do spevohry. Pytačky však divadlám nevyšli. „V tom čase zaúradoval riaditeľ Novej scény Ján Kákoš, a keď už nevedel ako, tak išiel na city mojim rodičom, ktorým hovoril, či si pustia syna do veľkého sveta. Dnes viem, že by som v Prahe natrvalo nezostal ako Hana Hegerová, ale isto by som išiel na skusy na nejaké dva tri roky. A potom by som sa vrátil,“ spomínal Ivan Krajíček vo svojom poslednom rozhlasovom rozhovore v roku 1996…
Už sme spomínali Bratislavskú lýru a Ivanovi Krajíčkovi sa v rámci nej ušlo dokonca až niekoľko duetov: s Oľgou Szabovou, so Zorou Kolínskou, s Petrom Vašekom, a v roku 1971 spieval aj sólovo. A v prvej polovici 70. rokov sa s obrovským úspechom rozbehlo aj účinkovanie s Oldom Hlaváčkom – v Hostinci pod gaštanom. Dvaja gazdovia si okamžite podmanili celé Slovensko! Obaja sa predstavili viackrát aj v televízii, napríklad v programoch Jána Roháča Drevený program, alebo v Silvestri z Kavčích hôr s Vladimírom Menšíkom. Ich dialógy vychádzali aj v časopise Roháč.
V 70. rokoch Ivan menej spieval ako sólista, ale o to viac režíroval, konferoval a písal. Ako herec účinkoval najmä v televíznych projektoch, napr. v TV groteske Karola Strážnického Buď fit s Evou Kostolányiovou. V rozhlase konferoval a neskôr bol aj spoluautorom Samoobsluhy zábavy. S touto rozhlasovou reláciou rozhlasáci chodili do regiónov po podnikoch a diváci nakupovali skeče, scénky a zábavné rozprávania. Navyše v rozhlase začal pôsobil ako spíker relácie Magazín na nedeľu. V polovici 70. rokov sa Ivan rozhodol odísť z divadla a pôsobiť ako „umelec na voľnej nohe“. Na jednej strane to bolo dobre, lebo sa naplno mohol venovať všetkým svojim aktivitám, ale na druhej strane ho to v práci trochu roztriešťovalo. „To bol jeho najväčší hendikep. Keby sa sústredil na jednu vec, dosiahol by určite viac,“ spomína Peter J. Oravec. „To však nebolo v jeho povahe. Bol veľmi pracovitý a neskutočne flexibilný. Napríklad keď sa v rozhlase nahrávala nejaká tanečná pesnička, neraz to bolo aj niekoľko hodín. On však piesne väčšinou nahral na prvý raz. Vedel vždy, o čo ide, hneď vysvetlenie pochopil a nebolo zväčša treba nič opakovať.“
Už má tridsať
Viacero úspešných programov vzniklo práve vďaka priateľstvu Krajíčka s Petrom J. Oravcom: „Do všetkých projektov ma nasúkal Ivan a užil som si s ním aj pri písaní scenárov. V tom čase som ešte ako režisér hosťoval v divadlách vo Zvolene, v Prešove, ale aj v Brne, Českých Budějoviciach, Zlíne a Prahe. Ivan bol stále na mňa nahnevaný, že nie som k dispozícii pri písaní scenárov. Mnohokrát bol schopný a ochotný za mnou vycestovať, napríklad do Českých Budějovíc. Objednali sme si hotel, napísali scenár. Ivan ho vzápätí spakoval a odišiel do Bratislavy s frfľaním, ako ho môžem svojím režírovaním niekde na druhej strane republiky zdržiavať a nebyť k dispozícii,“ spomína s úsmevom na tvári Peter J. Oravec.
V 80. rokoch Ivan spolupracoval na veľkých televíznych projektoch, napríklad 30 rokov ČST Bratislava, kde naspieval aj titulnú pesničku Už má tridsať. Z iného súdka bola jeho réžia obrovského programu na trnavskom štadióne pri príležitosti 750. výročia povýšenia Trnavy na slobodné kráľovské mesto v roku 1988.
Na začiatku 90. rokov prišiel Ivan Krajíček s projektom televíznej hitparády starých piesní v novej podobe. Reláciu nazvali Repete a jej úspech bol natoľko výrazný, že prevalcoval všetky jeho predchádzajúce aktivity…
Býval v „Manderláku“
Už na prelome 50. a 60. rokov Ivana celkom opantal svet hudobného divadla. Narodil sa v Žiline, ale vyrastal v Trenčíne, kde hrával divadlo a pôsobil aj ako člen dobovej folklórnej skupiny. Príchod do Bratislavy na VŠMU ho voviedol do života umelcov. Začas býval v bratislavskom mrakodrape Manderla, kde mal možnosť spoznať aj výraznejšie svet svetovej populárnej hudby, a to vďaka Milanovi Lasicovi, ktorý ho zoznamoval so svojou zbierkou platní. A tak sa Ivan okrem štúdia naplno venoval spevu, nahrával desiatky pesničiek, neskôr intenzívne hral na Novej scéne.
Samoobsluha zábavy
Od polovice 80. rokov sa rozhodol pokračovať v dráhe umelca v slobodnom povolaní a začal pôsobiť aj v Slovenskom rozhlase. V tom čase vznikla na jeho pôde Samoobsluha zábavy. Rozhlasová zábavná relácia sa pripravovala formou verejnej nahrávky. A v takých bol Ivan ako doma. Tesne pred vznikom tohto cyklu sa s ním stretla aj rozhlasová redaktorka Tamara Chlebová. Ako učiteľka materskej školy pripravovala pre rozhlas relácie pre deti. Dostala ponuku naučiť deti refrén piesne Cesta do neba, ktorú spievali Ivan so Zorou Kolínskou v zábavnej silvestrovskej relácii Panoráma. „Samozrejme som si takúto príležitosť nenechala ujsť. A podarilo sa mi to. Ivan Krajíček mal veľmi srdečný vzťah k deťom, a preto využil príležitosť a porozprával sa s nimi. Ich odpovede boli milé a úsmevné, vyrozprávané s čarovnou detskou fantáziou,“ hovorí Tamara Chlebová. O tom, že Ivan sa rád venoval aj detskej tvorbe, svedčí načítanie komentára k bábkovému večerníčku Čin Čin, seriál Výmysly uja Elektróna, ale i rozhlasový večerníčkový cyklus z 90. rokov Starosti pána Srdiečka, plný láskavého humoru. Ale poďme naspäť k Samoobsluhe zábavy.
„Ivan bol akože vedúcim samoobslužnej predajne humoru a predavačom bol Ivan Krivosudský,“ vysvetľuje Tamara Chlebová. „Obecenstvo humor nakupovalo a smiechom platilo. S programom sme precestovali takmer celé Slovensko, ba dokonca sme boli s ním aj v Prahe, Ostrave a na Ukrajine. Vysielali sme ju 16 rokov a nahrávali s obecenstvom pred plnými sálami kultúrnych domov.“
V Samoobsluhe (z ktorej vzišli aj dve LP platne) dostával Ivan veľký priestor aj na účinkovanie s Oldom Hlaváčkom. Rovnako mimoriadne úspešne sa v tom čase predstavoval v televízii v cykle Vtipnejší vyhráva. Najprv ako rozprávač vtipov diváckych, neskôr ako moderátor. Na verejných nahrávkach zo slovenských závodov sa vystriedali azda všetci českí a slovenskí herci a speváci a program mal aj svoju silvestrovskú podobu.
Diskotéka pre starších
Všetci Ivanovi priatelia zhodne spomínajú, že bol priam studnicou hudby. „Poznal všetky pesničky, nielen ľudové, ale hlavne populárne. Keď sme vyrazili na verejnú nahrávku, vždy sme prišli k Ivanovi a prestúpili do mikrobusu. Celú cestu sme si spievali a tak sme ho aj udržiavali v stave bdelosti pri šoférovaní,“ hovorí s úsmevom členka vokálnej skupiny Trend Viera Briestenská.
Ivan sledoval hudobné dianie a videl, že v 80. rokoch sa dostáva do popredia rocková hudba a melodické pesničky akosi nedostávajú priestor. V tom čase sa vo vysielaní skončil dlhoročný cyklus Vtipnejší vyhráva, Ivanovi sa však v hlave rodil nový nápad. Vznikol cyklus Diskotéka pre starších, ktorá si hneď našla svojich priaznivcov, a je to tak dodnes prostredníctvom televíznej Trojky i internetu. Ivan program moderoval a bol aj autorom jeho obsahu, neskôr aj režisér. Dôležití boli speváci, ktorých hviezda sa zrodila v 60. rokoch, no tie 80. roky im až tak nepriali. Napríklad Petrovi Vašekovi, ktorý si na to spomína takto: „Intenzívne som nahrával od konca 60. rokov a rovnako ďalšie desaťročie. No šťastie mi neskôr akosi neprialo a tak som sa zamestnal v JRD Vinohrady. Keď ma tu náhodou objavil Ivan so Zorou Kolínskou, rovno ma angažoval do tohto programu a účinkoval som aj v nasledujúcich.“
Neskoršia inovovaná verzia programu dostala názov Smiem prosiť? V prvom cykle bol Ivan diskdžokej, v novej verzii inštruktorom tanca. A tak úpravy známych melódií boli vyberané vždy podľa tanečných rytmov. Program sa s úspechom vysielal v rokoch 1991 a 1992 a mal už podobu verejnej nahrávky.
Prichádza Repete
V roku 1993 prišlo k rozdeleniu republiky a Ivan vymyslel, že program postaví odznovu ako súťaž pesničiek a nazval ho jednoducho Repete. Angažoval Big Band Radio Bratislava pod vedením Pavla Zajačka, vokálnu skupinu Trend a opäť známy okruh spevákov. Relácia dostala atraktívny priestor o ôsmej večer na „jednotke“. Zakrátko relácia tak raketovo stúpala v obľúbenosti, že aj sám Ivan bol prekvapený.
„Celú našu generáciu spevákov vrátil Ivan späť na pódiá,“ spomína pred časom zosnulý Zdeno Sychra. „Počas letnej prestávky v nakrúcaní sme chodili na zájazdové verzie Repete a neskôr väčšina z nás začala opäť aj samostatne koncertovať. A to sa týkalo aj Petra Stašáka, Petra Vašeka, Olinky Szabovej, Mariky Škultétyovej a ďalších.“
Fenomén Repete sa držal niekoľko rokov, verejné nahrávky sa pripravovali v nabitých sálach a korešpondenčných lístkov do hlasovania prichádzalo v stotisícoch. Relácia bola taká úspešná, že diváci chceli vidieť aj generálku! Vyšiel celý rad CD platní s úspešnými piesňami z relácie a napokon aj sólových CD spevákov. Pesničiek a hitov bolo stále dosť a relácia oslovovala aj mladšiu generáciu. „Pesničky vyberal Ivan a bol pri každom nahrávaní v štúdiu. Zvlášť mal rád silvestrovské vydania Repete,“ spomína Viera Briestenská.
Práve v čase Ivanovho vrcholu sa však jeho životná energia začala strácať. Príčinou bola zákerná rakovina, ktorá mu viac a viac ničila zdravie a na konci života mal metastázy už všade v tele. Posledné vydania relácie začiatkom roka 1997 odmoderoval posediačky, no ak zaznela hudba, nemal problém vstať a tancovať s interpretom. Zomrel vo veku iba 57 rokov.
Po Ivanovej smrti v júni 1997 pripravila Tamara Chlebová spomienkové Repete pre Ivana, niekoľko rozhlasových verejných nahrávok, rovnako sa spolu s Petrom J. Oravcom a Zorou Kolínskou podieľali na príprave obnovenej relácie, ktorá v televízii bežalo niečo vyše roka…
„Keď sa Ivan postavil pred mikrofón alebo kameru, žil pre svojho diváka a poslucháča. No nadovšetko bol človek, ktorý plným priehrštím rozdával ľuďom radosť a dobrú pohodu. Veľmi chýba a nielen mne, ale aj mnohým jeho fanúšikom. Dovolím si tvrdiť, že zatiaľ sa podobný umelec ako on nenašiel. Pre mňa je nenahraditeľný,“ hovorí Tamara Chlebová.
