Najlepšia slovenská pop hviezda na export – presne takto nazval MARCELU LAIFEROVÚ Robert Rohál v knihe Legendy československé populární hudby a my s ním súhlasíme. A ešte dodáme, že Marcelka, alebo aj naša „Laiferka“, je elegantná dáma, ktorá je plná optimizmu a energie a život si užíva naplno. Viac Vám prezradí už sama vo veľmi príjemnom rozhovore!
SENIOR MAGAZÍN: Čím ste chceli byť, keď ste boli ešte dieťa?
– Ja som už ako dieťa chcela byť aj speváčka aj lekárka. Už ako malé decko som si vyrábala lieky. Potom som červenou alebo zelenou vodičkou kvapla niekomu na šaty a ukázala som mame – pozri, teta je chorá, musím ju liečiť. Mama mi dala po zadku a teta sa smiala (smiech). Už ako trojročná som často spievala. Pred obchodom, kde môj otec predával topánky, som si stala na také vyvýšené miesto a tam som spievala ako na pódiu. Aj keď tam nikto nebol, bolo mi to jedno. Ale o chvíľu prišli ľudia a počúvali ma (smiech). Moji bratia boli o veľa rokov starší a zbierali platne. Moja mama veľmi pekne spievala, starý otec vynikajúco hral na husle, maminho brata vybrali na štúdium na konzervatórium do La Scaly, ale bolo to v roku 1939 a prišla vojna… Druhý strýko písal knihy a tretí krásne maľoval. Takže sme boli z matkinej strany taká umelecká rodina.
SENIOR MAGAZÍN: Napokon ste vyštudovali medicínu…
– Áno, ale aj na vysokej škole som stále spievala, vždy v lete, keď nebolo skúšobné obdobie. Keď som končila lekársku fakultu, zomrel môj manžel doktor Jaroslav Laifer, tiež lekár a známy hudobný skladateľ, a ja som na medicínu zanevrela, pretože zomrel vinou jedného lekára. Začala som sa naplno venovať iba hudbe. Po niekoľkých rokoch mi za medicínou bolo aj ľúto a tak som chvíľu praxovala na druhej internej klinike v Bratislave… Medicína je fascinujúca, je to svojím spôsobom tiež umenie. Človek je totiž fantastická a komplikovaná zmes biochemických látok a pochodov a to ma na tom fascinuje. A neuveriteľne veľa lekárov sa venuje práve umeniu. Maľujú, hrajú na nejaký nástroj…
SENIOR MAGAZÍN: Vďaka spevu ste precestovali množstvo krajín a vystupovali ste na najvýznamnejších festivaloch nielen európskych, ale aj svetových. Môžete spomenúť aspoň niektoré?
– Naozaj som precestovala kus sveta, napríklad len na Kube som bola tri krát, raz s jedným špičkovým svetovým orchestrom a dvakrát s mojou kapelou. Zobrala som tam aj Karola Duchoňa a bol to krásny a veľmi veselý zájazd. Vtedy v mojej kapele hral druhú gitaru Meky Žbirka, ale ešte nespieval… V mojej kapele hrali vôbec tí najlepší slovenskí muzikanti… Veľakrát sme boli v Sovietskom zväze, v Poľsku, veľmi často som vystupovala v NDR. Skoro každý týždeň som tam bola na obrazovke a vyhrala som u nich aj hitparádu roka. Spievala som v Brazílii, aj v Aténach na Olympiáde piesní… A mala som ísť aj do Londýna – riaditeľ najväčšej gramofónovej firmy na svete Ron Randl veľmi chcel, aby som k nim prišla nahrávať, že dá pre mňa napísať svetový šláger, ale nemohla som tam vycestovať, nepustili ma, vtedy za socializmu to bolo tak…
SENIOR MAGAZÍN: Na ktorých kolegov si najčastejšie spomeniete?
– Napríklad na Karola Duchoňa alias Karčiho Ducháčka, ako sme mu hovorili. Veľa sme toho spolu zažili a s ním sa človek nikdy nenudil. Bol to veľký zabávač a fenomenálny spevák. Veľmi rada mám aj Dušana Grúňa, je tiež vynikajúci spevák a je to veľmi nekonfliktný a slušný človek. Veľmi dobrá kamarátka som bola s Waldemarom Matuškom, boli sme spolu na zájazde, kde vystupovala jeho aj moja kapela, bol tam aj s jeho manželkou Olinkou Blechovou. Walda bol to úžasný človek a nielen geniálny spevák, ale aj geniálny herec! Veľmi som si vážila aj Karla Gotta, narodili sme sa v jeden deň, len v inom roku. S českými kolegami aj kolegyňami som bola vždy zadobre, ale aj so slovenskými. Veľmi mám rada napríklad Olinku Szabovú, je to skromný a veľmi dobrý človek.
SENIOR MAGAZÍN: Počas vašej kariéry ste povyhrávali nielen doma, ale aj v zahraničí množstvo cien. Ktoré sú pre Vás tie naj?
– Naozaj ich je veľmi veľa a nedajú sa spomenúť všetky. Ale napríklad… ako prvá slovenská speváčka som nahrala LP platňu. Vtedy sa ešte na Slovensku LP platne nerobili a ja som ju nahrala v Čechách, keď som spolupracovala so slávnym orchestrom Karla Vlacha. On ma pozval, aby som spievala s jeho orchestrom, ešte keď som bola študentka a v lete som s ním robila koncerty. Mali sme veľmi dobrý vzťah a ja som mu dodnes veľmi vďačná za to, že ma naučil veľa vecí na scéne. Vtedy som pôsobila v Čechách, kde som mala veľmi dobre naštartovanú kariéru a Jiří Šlitr veľmi chcel, aby som nastúpila do Semaforu. Ale keď tam zomrel môj manžel doktor Laifer, nechcela som ostať v Prahe a vrátila som sa na Slovensko… Čo sa týka cien, ktoré si najviac vážim, musím spomenúť aj Bratislavskú lýru – vyhrala som ju ako prvá Slovenka, dovtedy to boli všetko Česi. Vyhrala som Zlatú palmu na európskom festivale na Malte, mám cenu z Atén, dve ceny z bulharského Orfea, z festivalu v Drážďanoch, dve ceny z festivalu v Sopotoch, mám aj prvého zlatého Slávika z roku 1968 a posledného bronzového Slávika z roku 1998… A spievala som na najväčšom festivale na svete v brazílskom Rio De Janeiro na Maracane. Doma som dostala cenu Identifikačný kód Slovenska, ktorá sa udeľuje ľuďom, ktorí na Slovensku zanechali stopu, mám aj ocenenie Osobnosť Bratislavy, ktoré si veľmi vážim.
SENIOR MAGAZÍN: Čo Vás baví ešte okrem spievania? Viem o Vás, že pravidelne navštevujete kreatívny Klub Luna…
– Kreatívnu činnosť zbožňujem. Raz som v Klube Luna robila jednu prednášku a keď mi potom ukázali, čo všetko robia, bola som unesená a začala som sa tomu tiež venovať. Najradšej mám maľovanie žehličkou. Je to špeciálna malá žehlička a maľuje sa špeciálnymi farebnými pastami na špeciálny lesklý papier. Maľujete bokom žehličky, špicom, rôzne ju ťaháte po papieri a tak postupne vznikajú obrazy. Je to umenie zo starého Egyptu a aj starí Gréci takto maľovali. Momentálne mám doma už len posledný takýto obrázok, lebo vždy mi ich ľudia rozoberú (smiech). Dúfam, že do Vianoc ešte stihnem nejaké namaľovať pre priateľov ako darčeky. V Klube Luna som sa naučila aj zlatenie, vitráž… nedávno som urobila takú malú šperkovnicu zo skla. Keď sa do tejto tvorivej práce ponorím, úplne zabudnem na okolitý svet a aj na to, ako sa volám (smiech). Je to také fascinujúce! Chápem ženy, ktoré takéto niečo robia. Keď som bola ešte dievča, štrikovala som aj vyšívala a aj som si čosi ušila, lebo vtedy sa veľa vecí nedalo kúpiť a keď som chcela to, čo sa nosí, musela som si to sama ušiť či uštrikovať. Moja mama vedela výborne šiť a ja som to pochytila od nej…
SENIOR MAGAZÍN: Aké knihy a filmy máte rada?
– Mám rada odborné knihy o všetkom, čo súvisí so zdravím, duševným aj fyzickým. Zaujímajú ma detektívky. Každý človek je vlastne detektívka… Čítam aj historické knihy a občas sa vraciam k biblii. Teraz už tretí krát čítam príbeh o Ježišovi z pera jedného vynikajúceho amerického vedca. Je to nielen zaujímavé, ale aj tajomné. Ženské romány ma nebavia. Človek má dosť príbehov okolo seba, tak ich nemusím čítať, vidím ich na vlastné oči. A čo sa týka filmov, mám rada taliansku a francúzsku kinematografiu.
SENIOR MAGAZÍN: A viem o Vás, že milujete svoju záhradu a ruže!
– V Piešťanoch mám pri dome záhradu a hoci nie je veľká, je nádherná! Okolo mňa také krásne a zvláštne kvety nemá nikto (úsmev). Mám úžasnú zbierku pivónií a veľa ruží. Milujem ruže, dokonca jednu vyšľachtenú ružu pomenovali po mne! Vyšľachtil ju predseda spolku šľachtiteľov a pestovateľov ruží na Slovensku.
SENIOR MAGAZÍN: Začal sa nový rok, čo by ste popriali nášmu časopisu?
– Veľmi sa teším, že takýto časopis existuje, lebo veľa ľudí už nezaujíma, kde, kto a s kým, čo si obliekol, akú má kabelku a koľko to stálo… Vo vašom časopise si stredná aj staršia generácia má možnosť prečítať niečo iné. Tento časopis má nekonečné množstvo zaujímavých tém o živote, o ľuďoch, o tom, ako kto žil a to ľudí zaujíma, pretože si hľadajú svoje vzory. Takže chvalabohu, že taký časopis existuje a ja mu prajem nielen v roku 2021 stále viac spokojných čitateľov!
