Herectvo bolo pre ňu únavné i vzrušujúce, bolestné aj krásne.
Mama z nej chcela mať klavírnu virtuózku alebo opernú speváčku. Mala talent a aj jej učitelia hovorili, že by sa mohla vydať cestou hudby. Usilovne chodila aj na balet a spočiatku pociťovala, že je pre ňu hudba najdôležitejšia. Bolo to zaiste aj preto, že jej mamička bola učiteľka hry na klavíri v trnavskej umeleckej škole. Napokon sa však vydala trochu inými chodníčkami – a to cestou činoherného divadla. SOŇA VALENTOVÁ…
Chcela byť aj lekárničkou
„V detstve ma fascinovali lekárnické vážky, takže som hovorila, že budem lekárničkou. Ale chodila som do baletu, recitovala. A čoraz jasnejšie bolo, že z rodnej Trnavy sa prihlásim na Vysokú školu múzických umení, na herectvo. Ako herečka tiež podávam liek divákom: peknú myšlienku, sprostredkúvam pocit pohody, inokedy vediem k zamysleniu,“ povedala raz v rozhlasovom rozhovore Soňa Valentová. Keď mala sedemnásť, už jej ponúkali angažmán vo vtedajšom rodnom meste, v trnavskom Krajovom divadle. Poznali ju totiž z recitačných pretekov i z ochotníckej scény. Napokon rodinná rada rozhodla, že sa prihlási na VŠMU. Mamička bola učiteľka a otec mal tiež hudobný talent. Neraz spolu doma hrali na klavíri a spievali ľudové i cigánske piesne. Herečka z vtedajšej trnavskej scény Eva Rysová ju pripravila na skúšky. Tam Soňa excelovala a neskôr bola aj výraznou ozdobou svojho ročníka. Často v rozhovoroch spomínala svojho profesora Ladislava Chudíka, ktorý študentom neraz pripomínal, že talent je len jednotka, ku ktorej sa pracovitosťou a usilovnosťou pripisujú nuly. „Tie nuly za jednotkou znamenajú robiť všetko naplno, na plné obrátky. Teda neustále drezírovať ducha i telo. Životný rytmus herca je veľmi dynamický. Je to vždy maximálne vzopätie, krátke uvoľnenie a potom to začína zas, od začiatku. Je to únavné, ale aj vzrušujúce, niekedy bolestné ale aj krásne. Možno preto milujem svoje povolanie,“ hovorila ešte ako mladá herečka. Ponuka hrať v Činohre SND prišla ešte v čase, keď končila štúdium. Hosťovala na Malej scéne SND ako Alison v hre Johna Osborna Obzri sa v hneve. Zrejme práve táto postava o tom rozhodla. Soňa Valentová mala iba dvadsaťjeden rokov! A tak išla z inscenácie do inscenácie. Písal sa rok 1967…
Svoje staršie sestry nikdy nepoznala
Soňa Valentová svoj životný herecký, ale aj rodinný príbeh opísala pred desiatimi rokmi v zaujímavej knihe Prelet nad životom. Píše o rodine, najmä o svojom manželovi, režisérovi Pavlovi Hasprovi, o ich spoločnej ceste režiséra a herečky, ale aj manžela a manželky. Pripomínala aj ťažké životné osudy svojich rodičov. V príbehu sa vrátila do rodnej Trnavy na Športovú ulicu. Dom, kde sa Soňa narodila, dnes už neexistuje, a je tam štadión a obchodné centrum. Jej rodičov poznačilo temné obdobie druhej svetovej vojny a slovenského štátu. V tomto čase boli obe jej sestry Vierka a Olinka Wertheimerové skryté v evanjelickom sirotinci v Modre. Odtiaľ ich deportovali do koncentračného tábora po tom, čo ich udal trnavský žandár. Z tábora sa už nevrátili. Po druhej svetovej vojne sa však rodičom podarilo mať ešte potomka, malú Soničku. Soňa teda svoje sestričky už nemohla zažiť a poznala ich len z fotografie. Takto spomína jej kamarátka z detstva Edita Laiferová: „Soňa mala prirodzene krásne kučeravé vlasy, súmernú postavu a na svoj vek vyzerala o trochu staršie ako jej rovesníčky. Pamätám si na to dodnes podľa toho, že na Športovej ulici bola jej veľkou kamarátkou Dana Klingová a Soňa vyzerala od nej už vtedy akoby dospelejšie. Soňa mala prirodzene daný vzťah k pohybu, k herectvu, ale aj k hudbe, veľmi dobre vedela spievať,“ spomína Edita Laiferová.
Môj muž bol na mňa oveľa tvrdší
So svojím neskorším manželom Pavlom Hasprom sa Soňa zoznámila ešte ako vysokoškoláčka. Často jej novinári kládli otázku: Aké je to byť manželkou výrazného režiséra? Nie je to vypočítavosť mnohých herečiek? Soňa Valentová však potvrdzovala svojimi bravúrnymi výkonmi, že rozhodne nemá protekciu. Práve naopak. „Nemyslím si, že je to len zo zištných dôvodov. Pre mňa bola vždy ideálna predstava manželov, ktorí sa dopĺňajú, aj v práci sa o seba zaujímajú, čerpajú z nej pre seba. Pritom obaja nemusia chodiť do toho istého zamestnania. Samozrejme, nemusí to byť záruka dobrého manželstva. Môj muž ako režisér bol na mňa oveľa tvrdší ako na kohokoľvek iného. Ťažko som to znášala. Dalo mi to však výbornú školu. Žiadne zvláštne návyky či požiadavky režisérov ma už neprekvapili. Nuž, a keď bol voľaktorý láskavejší, pripadalo mi to ako pohoda,“ spomínala v jednom z rozhovorov.
Najradšej hrala ženy na dne priepasti
Soni Valentovej boli vždy najbližšie tie postavy žien, ktoré majú nepokojný život a osud ich strhol do víru životných drám, na dno priepasti, no ony predsa len zostávajú čisté. Pamätala si každú svoju rolu, a až na malé výnimky, vytvárala všetky s radosťou. „Registrujem si všetky úlohy. Zo začiatku boli záznamy podrobnejšie, sprevádzali ich aj pocity, či postrehy z nakrúcania, naštudovania. Stihla som zachytiť celý môj herecký život,“ spomínala ešte v čase, keď netušila, že napíše spomienkovú knihu. Tento rok, presne po desiatich rokoch, k nej pribudla kniha mladého teatrológa Karola Mišovica s názvom Cesta herečky. Tá je už vyslovene odborná a spracúva všetky jej dôležité divadelné aktivity. „Prvá inscenácia, ktorú som v SND vidiel, bol práve Tajovského Ženský zákon v réžii Pavla Haspru a v hlavnej úlohe so Soňou Valentovou,“ hovorí Karol Mišovic a pokračuje: „Soňa Valentová sa na javisku zaskvela najmä v Činohre SND v Bratislave, ale Trnava úzko súvisí s jej umeleckou kariérou. V roku 1962 mala príležitosť ešte ako stredoškoláčka debutovať v jednej z vedľajších úloh v inscenácii Je na svete jedna žena, a následne sa do Trnavy vrátila v roku 2012, keď stvárnila hlavnú úlohu v inscenácii drámy Malé peniaze. Nešlo síce o jej absolútne posledný výkon predtým, ako ju zdravotný stav vyradil z javiska, a žiaľ aj bežného života, ale išlo o jej poslednú veľkú rolu. Vďaka režisérovi Viktorovi Kollárovi mala šanca ukázať stále živý herecký potenciál, ktorý v SND v tom čase značne obchádzali…“
Televízne pondelky
K desiatkam divadelných postáv pripomeňme vyše sto televíznych – napríklad z cyklu televíznych pondelkov. „Vďaka nim sa televízia výrazne pričinila o moju popularitu. Teší ma, že v období, keď mi dali Zlatého krokodíla, v čase bratislavských pondelkov, ešte toto ocenenie nebolo sprofanované,“ hovorila v jednom z rozhovorov. Soňa si rada spomínala aj na svoje negatívne postavy. Pripomeňme hlavne dve filmové. V známej Perinbabe hrá postavu Macochy. „Pýtala som sa Juraja Jakubiska, prečo mi dal takúto rolu, či tak pôsobím. Odpovedal, že zlo je nebezpečnejšie, keď ho človek nečaká… Aj režisér Filip Renč vo filme Requiem pro panenku to asi takto myslel. V jeho filme som skutočne hrala ženu-diabla. Pri čítaní scenára som sa rozplakala a premýšľala, či túto rolu vezmem. Potom som si však uvedomila, že je to krásna herecká príležitosť a ľuďom treba zlo ukázať aj tam, kde nie je na prvý raz rozpoznateľné.“
Soňa Valentová často hovorila, že život treba brať ako sen, lebo prináša toľko krásnych vecí, že aj popri tých smutných chvíľach sa oplatí žiť. A takto pristupovala k životu i k svojej hereckej práci…
