Ľudské hyeny sú stále medzi nami a svedčí o tom aj príbeh pani Stázky, ktorá doplatila na svoju prílišnú dôverčivosť. Zažila to, čo ju bude mátať do konca života…
„Mám už skoro 90 rokov, ale to, čo sa mi stalo pred rokom, sa mi po celý môj dlhý život nikdy nestalo. Dodnes sa z toho neviem spamätať a v noci sa často zobudím na to, ako nahlas plačem…“ – takto začína svoje rozprávanie milá, staručká, ale veľmi čulá babička Stázka, keď sme za ňou prišli do dediny, v ktorej býva od svojho detstva.
„Mám jednu dcéru a jedného syna, a od každého po tri vnúčence. Mám z nich veľkú radosť, ale vidím ich len málo, lebo deti sa rozutekali z našej dediny do sveta. Veď ja im to nemám za zlé, čo by tu aj robili? Bývajú v meste 30 kilometrov odtiaľto a vnúčence študujú ešte ďalej… Muž mi zomrel už pred dvadsiatimi rokmi. Len sa ráno, keď sa holil pred zrkadlom v kúpeľni, zakolísal, padol na zem a začala mu z úst vychádzať pena. Už nič nepovedal, len na mňa pozeral vypúlenými očami. Kým prišla sanitka, už nedýchal… A taký to bol dobrý človek, ani muche by neublížil! No ale nie o tom je tento príbeh…“ – vraví babička a pri spomienke na muža sa jej do očí tlačia slzy.
„Chcela som len povedať, že tu už veľmi dlho žijem sama. Deti aj vnúčence vidím málo a málo sa aj stretávam so susedmi, lebo býval tu na okraji dediny. Za mnou je už len cesta do polí… Rada ešte pozerám televíziu, aj čítam noviny, aj počúvam rádio. Teraz už viem, že som zle počúvala. Lebo všade upozorňujú na zlých ľudí, ktorí prídu za vami s výmyslami, aby ste im uverili a aby z vás vylákali peniaze. Ale kedysi to nebolo, také niečo. A ja som celý život verila ľuďom, nestretla som sa so zlým človekom. Teda, až donedávna…“
Stázka prežila celý život v tejto rodnej dedine a len zo tri razy bola aj mimo okres. A možno si aj vďaka tomu až donedávna myslela, že svet je naozaj jedno veľké božie kráľovstvo, kde sa všetci milujeme a pomáhame si.
„Raz cez deň mi zazvonil telefón a videla som, že mi volá nejaké neznáme číslo. Viem to a aj mi to syn s dcérou aj všetci stále opakujú, že také čísla radšej ani nemám zdvíhať. Ale keď oni mi opakujú všetko možné. Zamykaj sa, nikomu neotváraj dvere, nikam nechoď, nikomu nezdvíhaj telefón… Ale čo to je za život? Nuž ale teraz som veru ten telefón nezdvihla. No v hlave som mala myšlienky, že čo, keď je to niečo dôležité, niečo vážne? Rozmýšľala som nad tým a nestačila som si to ani poriadne prebrať v hlave, a zase mi zvoní telefón a zase neznáme číslo. Neviem, či to isté, veď to som si nezapamätala. Keď dlho zvonilo, bola som stále nervóznejšia a vystrašenejšia. Veď čo keď kvôli tomu, že to nezdvihnem, sa udeje niečo zlé? Tak som nakoniec zdvihla.“
Hoci má pani Stázka už skoro deväťdesiat, pamäť jej funguje na jednotku. Aj jej trochu závidíme…
„No a potom to všetko len začalo. Nejaký mužský hlas sa ma opýtal, či som to ja a či mám vnuka Dušana. Ja že áno a to už som bola veľmi vystrašené. Reku, mám, a prečože sa pýtate? A on začal rýchlo hovoriť, že môj vnuk Dušan mal vážnu autonehodu, ako išiel z Londýna k nám na Slovensko, lebo dostal v robote voľno. A on že je jeho kamarát tiež Slovák, že sa viezli spolu v aute, ale že jemu sa nič vážne nestalo, len má poškriabanú tvár. Dušan že je na tom ale veľmi zle a potrebuje okamžitú pomoc. V nemocnici v okresnom meste vraj nemajú dosť krvi a tak ju potrebujú kúpiť.“
Stázka ďalej vraví, že sa jej to nejako nezdalo. Ešte nikdy nepočula, že by sa krv v nemocnici kupovala alebo také niečo. Len bola veľmi vystrašená a mala veľký strach o svojho vnuka, aby nedošlo k tomu najhoršiemu. A tak sa opýtala volajúceho, prečo nevolal najprv jeho otcovi, teda Stázkinmu synovi. Dušankov kamarát hneď odpovedal, že mu samozrejme volal ako prvému, ale nemohol sa mu dovolať a ide tu o minúty. Tak volá na jej číslo. Našiel ho vraj v Dušanovom mobile ako „starká“…
„Áno, tak ma Dušanko volá, vravím mu. A on že – no vidíte, teta! A že mu môžem pomôcť, ak mám doma peniaze. Treba vraj všetky pripraviť, všetky, čo mám doma, a že on sa bude snažiť čím skôr po ne prísť a hneď ich aj zavezie do nemocnice, aby mohli kúpiť krv a že potom bude všetko v poriadku a Dušan sa z toho dostane. Ja mu vravím, reku ja doma nemám veľa peňazí, len tie, čo sú odložené na pohreb. Tie som nikdy nechcela dať do banky. Istota je istota a keď ma budú pochovávať, všetci moji vedia, kde sú a hneď za ne aj všetko môžu zaplatiť a nemusia chodiť po bankách hore dole. A on, že koľko to je? Tak som mu presne povedala, že 700 eur. A on sa tak potešil! Vraj, tetuška, to bude stačiť… Bolo vidno, že mu na Dušankovi záleží…“
Babka Stázka sama nad sebou krúti hlavou. „A mne sprostej ani vtedy nenapadlo, že by to mohol byť aj podvod! Ani to mi nebolo podozrivé, že som počula radosť v jeho hlase. Naozaj som si myslela, že to kvôli kamarátovi, že bude zachránený… Na to som si spomenula, až keď bolo po všetkom a keď ma vypočúvala polícia. Tak som sa toho Dušankovho kamaráta len opýtala, kedy príde, a on, že vyčkajte, teta, o chvíľu som u vás. A že nikomu to zatiaľ nehovorte, aby ste nikoho nevystrašila. Teraz vraj už bude všetko v poriadku, tak aby sa zbytočne nebáli… Rozmýšľala som nad tým a nakoniec som mu dala za pravdu. Veď čo sa budú moji zbytočne plašiť, dosť majú iných starostí. A možno ma aj pochvália, aká som šikovná, že som si vnuka zachránila… Ani som sa nenazdala, a chlapčisko bolo pred mojím domom,“ pokračuje babička v smutnom rozprávaní.
„Bol vysoký, štíhly, s tmavými vlasmi, veru sa aj na môjho vnuka podobal. Hovorím si, musia to byť dobrí kamaráti, keď sa takto preňho obetoval. Ale keď vyšiel z tieňa, zbadala som, že má cez tvár červené škrabance. A to čo máš, opýtala som sa. Joj, teta, veď som vám povedal, že som si pri náraze doškriabal tvár, ale že nič iné sa mi nestalo… A veruže máš pravdu, šuhaj! Idem rýchlo po tie peniaze, nech už Dušanka čím skôr zachránia!“
Babka dala „švárnemu šuhajovi“ peniaze na pohreb, ten sa poďakoval a odišiel tak rýchlo, ako aj prišiel. A babka ostala zase sama…
„Začala som premýšľať, už trochu pokojnejšie. Chvalabohu, že sa to takto skončilo. Ešte že som tie peniaze mala doma! Aj keď mi všetci stále hovorili, aby som ich dala do banky, že toto nie je bezpečné. A ako ma budú teraz chváliť! A potom mi napadlo, že veď ja sprostá som sa ani neopýtala, kde v ktorej nemocnici presne ten môj vnuk je! Potom som čakala. Či nezavolá vnuk, alebo syn, alebo ten chlapec, ako to dopadlo… Prešla hodina, nič, prešli dve hodiny a stále nič. Ostala som zase nervózna a vravím si, moja, musíš zavolať ty. Prvý na rane bol samozrejme syn… Ahoj, Vilko, vravím mu, a ty už vieš, čo sa stalo? A on že, čo? Čo by som mal vedieť? Tak som mu to rozpovedala. On bol chvíľu ticho, potom som počula, ako zahrešil. To si naozaj urobila?! Zakričal mi do telefónu. A že okamžite sadá do auta a ide ku mne, nech nikam nejdem… No, už som začala šípiť, že tu nie je niečo v poriadku. Aj cez telefón som cítila, že je strašne nahnevaný…“
Syn Vilko prišiel za babičkou behom pol hodiny. Tá mu ešte raz všetko vypovedala, ukázala prázdnu obálku, v ktorej bolo ešte nedávno 700 eur. Najprv sa strašne nahneval. Vraj či si to Stázka neuvedomila, že je to len hnusný podvod. Že či je už načisto sprostá, keď ju hocijaký vagabund z ulice oklame. Že prišla o 700 eur a je zvedavý, za čo ju teraz pochovajú…
„Ja som sa hneď na začiatku rozplakala. Veď som nevedela, že ten chlapec si to všetko vymyslel. Veď bol veľmi milý, a veď aj vedel, že mám vnuka v Anglicku, vedel aj jeho meno… Prečo som si mala myslieť, že je to podvod? Syn na to, že veď také veci si dnes každý zistí z internetu za dve minúty. A čo už ja viem, čo je to ten internet… Bolo mi to všetko strašne ľúto…. Ja chcem radšej umrieť, vravela som synovi. Tu ma hneď zabi, donesiem ti vidly. Som na príťaž celej rodine, namiesto, aby som jej pomáhala. Už som mala dávno ležať v hrobe a nie robiť svojim najbližším problémy… 700 eur len tak vyletelo komínom kvôli mojej sprostosti. Už som aj ja potom videla, že som bola celkom hlúpa. Keby som sa nad tým bola lepšie zamyslela, mohla som si uvedomiť celú pravdu, ako to celé je… Ale čo už plakať nad rozliatym mliekom… Peniaze sú preč a už mi ich nikto nevráti…. „
Babičkin pohľad je plný smútku a plný nepochopenia. Lebo do konca života nepochopí, ako môžu byť niektorí ľudia takí zlí. Ako môžu žiť medzi nami hyeny, ktoré neváhajú okradnúť tých, ktorí sa už nevedia brániť a ktorí si nevedia predstaviť, že by im chcel niekto zlý ublížiť…
Stázkin syn samozrejme zavolal aj políciu, ale nič sa nevyšetrilo. Babičkin popis sa hodil na každého druhého chlapca a auto chalanisko zaparkoval tak, aby nebolo vidieť na číslo. To by si však aj tak babička neprečítala…
