O zlom zaobchádzaní a násilí páchanom na senioroch v sociálnych zariadeniach sme hovorili v predchádzajúcej časti nášho seriálu. Dotkli sme sa aj témy opatrovateliek, na ktoré sa veľmi často znesie vlna kritiky vždy, keď prípady zanedbávania klientov v týchto zariadeniach vyjdú na povrch. Každá minca má však dve strany a nič nie je čierno-biele. Prinášame vám rozhovor s poslancom Národnej rady Slovenskej republiky ING. MARTINOM BORGUĽOM o tom, aká je práca opatrovateliek nedocenená.
SM: Pán poslanec, Vy sa téme násilia páchaného na senioroch venujete už nejaký čas. V dnešnom rozhovore sa budeme rozprávať o práci opatrovateliek v sociálnych zariadeniach. Platí v praxi naozaj titulok nášho rozhovoru, že ľudia, ktorí sa starajú o zvieratá, zarábajú viac, ako tí, ktorí sa starajú o ľudí?
M. BORGUĽA: Áno, bohužiaľ, je to pravda. Práca opatrovateliek patrí na Slovensku medzi povolania s najnižším platovým ohodnotením. A tiež s najmenším spoločenským statusom. Všetci o nich hovoria, ale v skutočnosti sú neviditeľné. Priemerná mzda opatrovateľky u nás je na úrovni 623 eur (v Bratislave a okolí je to viac). A pritom je to nesmierne psychicky aj fyzicky náročná práca. Niet sa čo čudovať, že o túto prácu potom nie je záujem, opatrovateliek je žalostne málo a tak sa v zariadeniach sociálnych služieb dejú aj veci, ktoré by sa tam diať nemali. Je to jeden veľký začarovaný kruh.
SM: Hovoríte teda, že za prípadmi zanedbávania, zlého zaobchádzania v zariadeniach je skôr systémová chyba, ako individuálne zlyhanie?
M. BORGUĽA: Presne tak. Určite niekde išlo aj o individuálnu chybu konkrétneho opatrovateľa, ale vo väčšine prípadov ide o systémovú chybu nášho nedokonalého a finančne hlboko podhodnoteného sociálneho systému. Zoberte si, že v našich zariadeniach sociálnych služieb a v teréne je alarmujúci nedostatok opatrovateliek. Chýba nám cca 20 000 žien a mužov, ktorí by sa starali o našich starých rodičov, rodičov a jedného dňa o nás. Dôvod? Nie je to práve práca, o ktorú by ste sa išli potrhať. V tejto oblasti snáď viac ako v ktorejkoľvek inej funguje obrovský paradox: na jednej strane enormná, stále rastúca potreba týchto ľudí, na strane druhej nedôstojné platy, katastrofálne pracovné podmienky a nulový spoločenský status. Čo je potom dôsledkom takéhoto veľkého nedostatku pracovnej sily? No to, že na jedného opatrovateľa pripadá aj 40 klientov! Nie je v silách jedného človeka, aby sa profesionálne, kvalitne (a ešte s láskou a porozumením, ktoré od nich, ako samozrejmosť, vyžadujeme) postaral o takýto počet ľudí. Mnohí si vyžadujú špeciálnu starostlivosť, potrebujete mať čas všetkých opatriť, nakŕmiť, umyť a pritom cítite, že nestíhate, že už na vás čakajú ďalší. Treba si k tomu ešte uvedomiť, že väčšina z tých ľudí majú vážne diagnózy, často aj psychiatrické, alebo sú to ležiaci pacienti. Aj keby ten opatrovateľ akokoľvek chcel, nie je možné toto zvládnuť.
SM: Kde sa stala chyba? Prečo máme takýto nedostatok opatrovateliek? Je všeobecne známe, koľko Sloveniek vykonáva túto prácu v zahraničí…
M. BORGUĽA: Áno, mnohé naše ženy (ale aj muži) dávajú prednosť práci v zahraničí a radšej opatrujú cudzích seniorov. Dôvod je prozaický: doma pracujú za minimálku, vonku si zarobia dva až trikrát viac. Len v Rakúsku pracuje 35 000 slovenských opatrovateliek a opatrovateľov. Ďalších cca 10 000 v Nemecku, Holandsku, vo Švajčiarsku. Tieto krajiny už dávno pochopili, že so zmenou demografickej krivky a neustále rastúcim počtom ľudí v seniorskom veku musia zmeniť aj status a hlavne finančné ohodnotenie tých, ktorí sa o starých, často nevládnych či odkázaných pacientov starajú. Niektoré opatrovateľky sa aj vrátia zo zahraničia, pretože chcú pracovať doma. Nakoniec ich ale odradí nielen nižší plat, ale aj horšie pracovné podmienky. V našich sociálnych zariadeniach napríklad chýbajú základné pomôcky, takže musíte manipulovať s chorými, nevládnymi klientmi. V zahraničí boli zvyknuté na lepšie podmienky po všetkých stránkach, takže nakoniec buď opäť odchádzajú pracovať von, alebo zostávajú doma, ale nájdu si úplne inú prácu.
SM: Je pravda, že keď sa povie opatrovateľka, ľudia si predstavia pani, ktorá robí základnú hygienu nejakej babičke či dedkovi a potom im uvaria čaj a spolu si čítajú. To je, aj podľa toho, čo hovoríte, asi dosť skreslená predstava, že?
M. BORGUĽA: Úplne. Ako hovoria samotné opatrovateľky: „opatrovateľka – to je dnes skoro ako nadávka. V spoločnosti sme vnímané ako tie, čo utierajú zadky“. Sám sa pýtam, kde sa stala chyba, že práve toto povolanie je také zaznávané a pokladané za podradné? Že v našej spoločnosti máme také zlé, často až opovržlivé povedomie o opatrovateľoch a opatrovateľkách, pričom ich zamestnanie patrí po fyzickej aj psychickej stránke k tým najnáročnejším? Keď som hovoril s vedením Komory opatrovateliek Slovenska, ktorá bojuje za lepšie postavenie opatrovateliek u nás, hovorili mi doslova o otrockej práci. Je to práca, ktorá v sebe spája odborné úkony (práca za zdravotné sestry, ktoré v zariadeniach chýbajú), opatrovateľskú starostlivosť, „psychologickú“ pomoc, obyčajné (ale nie samozrejmé) ľudské vlastnosti ako láskyplnosť a empatiu. K tomu si ešte prirátajte síce neoficiálnu, ale bežnú prácu upratovačky a „práčky“. Muži túto prácu zväčša odmietajú robiť – uvedená náročnosť spojená s minimálnou mzdou nie je práve lákavou kombináciou. Prevažne ju teda vykonávajú ženy a tie robia naozaj všetko. Napríklad aj zdvíhajú nevládnych pacientov, ktorí vážia od 60 do 100 kíl, hoci ak by sme mali dodržiavať zákon (ten o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a tiež pravidlá BOZP), môžu ženy dvíhať bremená maximálne do 15 kíl. To len taká perlička, čo je, okrem množstva iných ťažkostí, neoddeliteľnou súčasťou tejto práce. My „vonku“ si nevieme ani predstaviť, akú obrovskú zodpovednosť majú a pod akým neustálym tlakom pracujú.
SM: Opatrovateľky vykonávajú aj zdravotné úkony…?
M. BORGUĽA: Nemali by, ale robia to. Pretože zohnať zdravotnú sestru do sociálneho zariadenia je takmer nemožné. Prečo by mala ísť pracovať do horšieho prostredia a za menej peňazí? Nepôjde, takže opatrovatelia suplujú aj prácu zdravotných pracovníkov.
SM: Dá sa predpokladať, že v súčasnej pandémii koronavírusu sa situácia v sociálnych zariadeniach ešte viac zhoršila…
M. BORGUĽA: Pandémia zlú situáciu v mnohých opatrovateľských domoch nespôsobila, tá tu existuje už dlhé roky. Dnešná pandémia ju len odhalila. A áno, poukázala na obetavú prácu opatrovateliek, ktoré boli ochotné zatvoriť sa do karantény spolu s nakazenými seniormi, byť niekoľko týždňov bez rodiny alebo ťahať celodenné, či dokonca dvoj až trojdňové šichty. Ich vyčerpanosť bola na hranici únosnosti.
SM: Situácia je teda veľmi vážna. Aké sú riešenia? Čo je potrebné urobiť, aby sa zlepšila?
M. BORGUĽA: Situáciu môže zachrániť len rozsiahla reforma nášho sociálneho systému. A v nej sa na popredných miestach musí myslieť na pracovné podmienky, status a odmeňovanie týchto žien a mužov, ktorí sa starajú o našich rodičov a starých rodičov. Práca, ktorú v našej spoločnosti opatrovateľky vykonávajú, si určite nezaslúži, aby boli neviditeľné a nedocenené, ako je to dnes.
Všetci raz zostarneme. Možno si dnešní mladí myslia, že toto sa ich netýka, ale mýlia sa. Táto téma sa týka úplne všetkých, nielen dnešných seniorov. Okrem toho, spoločnosť starne rýchlejšie ako kedykoľvek v minulosti. Ak sa nezreformuje náš sociálny systém, môže sa stať, že o pár rokov sa už o nás nebude mať kto postarať.
VÝZVA: ak ste aj Vy obeťou týrania, alebo ste sa s ním stretli vo Vašom okolí a potrebujete alebo chcete pomôcť, zatelefonujte na Senior linku pomoci, alebo napíšte list či e-mail na Fórum pre pomoc starším.
FÓRUM PRE POMOC STARŠÍM – NÁRODNÁ SIEŤ, Záhradnícka 24, 97101 Prievidza, telefón: 046/ 542 03 49, e-mail:forumlubica@gmail.com
SENIOR LINKA: 0800 172 500
