Keď sme rozmýšľali, akú hereckú hviezdu pre vás vyberieme do prvého čísla SENIOR MAGAZÍNU, takmer okamžite nám napadol FRANTIŠEK KOVÁR (74)! Hádam nejestvuje človek, ktorý by ho nemal rád. Milujeme jeho príjemný hlas, zdvorilé vystupovanie, galantnosť, múdrosť v jeho duši a v neposlednom rade aj skvelé herectvo!
V šestnástich už na vysokej škole
K slovu, ktoré je základom herectva, mal František Kovár blízko už ako malý chlapec, pretože od útleho detstva pôsobil v rozhlase. Vďaka tomu zažil aj úplne prvé vysielania v Slovenskej televízii! Skvelý herec s úžasným hlasom a ľubozvučnou slovenčinou sa na vysokú školu dostal bez maturity, pretože bola možná výnimka na umeleckých školách. Navštevoval divadlo, ktoré viedol Gustáv Valach. Chodila tam aj Viera Richterová, manželka Emila Horvátha, ktorá mu pošepla, že sa o ňom Valach vyjadril ako o veľkom talente a poslala ho na skúšky. Tie František Kovár urobil a v šestnástich už bol prvák na VŠMU. Školu ukončil v roku 1967 a potom účinkoval v DAB v Nitre. Tam vtedy robil skvelý režisér Karol Spišák a mladý herec František Kovár dostal hneď postavu v hre Tri letušky v Paríži, ktorá sa hrá dodnes! V SND účinkuje od roku 1996. Predtým bol členom súboru Novej scény a spoluzakladateľom divadla Astorka Korzo 90. Uznávaný je nielen ako divadelný, filmový a dabingový herec, ale aj recitátor a pedagóg. Na konte má aj množstvo nahovorených audio kníh.
Z honorárov si kúpil fotoaparát
Určite by ste neuhádli, na čo minul svoje prvé honoráre! „Moja mama mi odkladala honoráre a ako sedemročný som si kúpil z nasporených peňazí svoj prvý fotoaparát,“ – necháva sa unášať spomienkami populárny herec a pokračuje: „Fotil som petrolejové lampy – elektrina ešte nebola – na Fazuľovej ulici v Bratislave.“ A aké boli jeho detské sny? „V detstve som sníval o vláčiku a koľajniciach, ktoré som však nikdy od nikoho nedostal,“ – sťažuje si s úsmevom. „Napokon som si ho kúpil ako dospelý, keď som nastúpil do divadla v Nitre. Z prvej dospeláckej výplaty som si kúpil rušeň a koľajnice. Postupne som si dokupoval ďalšie koľajnice, vozne a napokon som to celé slávnostne poskladal a celý nadšený som zavolal mojich dvoch synov, aby som im to ukázal. Prišli, pozreli sa a vôbec ich to nezaujalo, pretože už boli iné, interaktívne, modernejšie hračky. Môj vláčik mám dodnes a hrávam sa s ním s vnúčatami. Tie mám štyri – tri vnučky a jedného vnuka.“
Rád má aj záporné postavy
V seriáli Vlci si pred dvoma rokmi zahral zápornú postavu Viliama Brázdu, ktorá má politický podtón. Na prvý pohľad ide o neškodného, ťažko chorého starčeka, ale v skutočnosti je to ľudská beštia! Brázda drží moc v krajine pevne v rukách a v zákulisí hýbe šachovými figúrkami – politikmi aj úspešnými podnikateľmi. Ako sa mu hralo fyzicky postihnutú, mrzutú a zákernú postavu? „Točilo sa to výborne, vedel som presne, kedy idem na pľac, takže sa to dalo zladiť so všetkým, čo som vtedy robil.“ Diváci si často herca stotožňujú s postavou, v ktorej práve účinkuje. Nebál sa preto pán Kovár, že ho neobslúžia v obchode kvôli Brázdovi? „Nie,“ – reaguje so smiechom. „ Myslím, že ľudia už rozlišujú čo je v televízii a čo naozaj. Ale raz som hral vraha a kolegyne mi hovorili, že sa ma báli!“ Inak, ešte pred vypuknutím korona krízy ho v divadle najviac tešilo, že predstavenia mali takmer stále vypredané a verí, že táto tradícia sa zachová aj v novej sezóne, keď bude po všetkom a keď ľudia zase začnú žiť normálnym životom.
Recept na šťastné manželstvo
V práci sa Františkovi Kovárovi mimoriadne darí a podobné šťastie zažíva aj v manželstve so svojou jedinou manželkou Dankou. Poznajú vari recept na šťastné manželstvo? „Neviem, či je to recept, ale obrovská tolerancia,“ – zamyslí sa. „Ráno o ôsmej som odchádzal do rozhlasu a vracal som sa o tretej v noci – medzitým divadlo, dabing či televízia. Manželka sama s dvoma synmi…“ – spomína na staré časy. „Ale vyzerá to tak, že sa máme stále radi a máme aj spoločné záujmy, stále sa máme o čom rozprávať. Vážim si Dankinu obeť, nemala to so mnou ľahké. Často musela veci riešiť bezo mňa. Väčšinou, keď som odišiel na zájazd, obyčajne chlapci ochoreli. Našťastie moja manželka Danka, všeobecná lekárka, to bravúrne zvládla.“
Ako s manželkou prežili korona krízu?
Počas korona krízy manželia spoločne trávili čas vo svojom byte, disciplinovane sa venovali spoločenským hrám, vyhýbali sa nákupom a stretávkam. Nakúpili im deti, ktorým zasa na oplátku navarili a napiekli. V rámci dodržiavania odstupu, tašky nechávali pred dverami, zavolali si, vymenili nákupy za jedlo, zamávali si z okna a tešili sa na stretnutie. František a Danka sa občas vyviezli autom do lesa, kde sa vo dvojici poprechádzali a potom sa vrátili autom domov. Okrem spoločenských hier či žolíka, pozerania televízie a čítania si doma spoločne aj zacvičili, aby predsa udržovali kondíciu. A manželka občas poslúžila ako lekárka telefonickými radami aj Františkovým kolegom alebo známym, ktorí sa ocitli v zdravotných ťažkostiach.
Humor je najlepší lekár
Stretli sme sa ešte pred vypuknutím korony počas premiéry diela s názvom Vaudeville Mandeville, ktoré prebásnil Ľubomír Feldek. V hlavnej a jedinej úlohe František Kovár! Pán Feldek to uviedol slovami – premiéra a zároveň prvá skúška. Ako vníma František podobné predstavenia? „V prvom rade je to mimoriadne vtipný text, takže veľmi rád sa zúčastním podobných autentických večerov, ktoré prinášajú prirodzený tok medzi účinkujúcim a divákmi. Je to úplne v poriadku aj bez skúšky.“ Text rozpráva o tom, ako cnosť nikomu nevoňala a tak sa zmenili zákony. O tom, ako všetci od najchudobnejších po najbohatších klamali, okrádali sa navzájom… A všetko toto je vysoko aktuálne aj dnes. „Ľudstvom sa ako niť tiahnu jeho vlastnosti, ktoré sa nemenia,“ – hovorí rozprávač pán Kovár a pokračuje: „Keby sa menili, nerozumeli by sme Shakespearovi ani iným velikánom. Ale geneticky si všetko odovzdávame z generácie na generáciu a, žiaľ, nič s tým neurobíme ani my, ani naše deti či vnúčatá. Dôležité je „umravniť“ veci, ktoré presahujú hranice, a to, že žijeme v slobodnom štáte, je veľká devíza. Humor je najlepší lekár a dokáže nás oslobodiť, aby sme nad všetkým, čo život prináša, nenariekali.“
Čo ho dokáže vyhodiť z rytmu?
Z Františka Kovára sála vždy pokoj, pokora, dobrota. Ale predsa – dokáže aj jeho niečo vyhodiť z rytmu? „Áno! Keď vidím nespravodlivosť, ktorá sa pácha na ľuďoch! Vtedy sa stávam rebelom! Dotýka sa ma to a búrim sa. Ak to vidím v televízore, som ochotný sa s ním pohádať, nakričať naňho. Ak môžem zasiahnuť priamo, zasiahnem.“
Odkaz kolegyni
Možno málokto vie, ale František Kovár sa venuje aj poézii. Nedávno zaujal básňou, ktorú venoval svojej mladej kolegyni Monike Potokárovej, ktorá sa rozhodla dobrovoľne opustiť tento svet, na vrchole svojej kariéry. O vzťahu k Monike, ktorej hral starého otca v divadelnej hre Ruské denníky, svedčí prvý verš básne s vyčítavou otázkou „Anjeli strážni, čo ste robili?“
