Je všetko pravda, čo o koronavíruse povedia médiá? Nezdali sa aj vám niektoré opatrenia voči dôchodcom trochu prehnané a prísne? Ako si aj v takejto mimoriadnej vážnej situácii, keď svetom obchádza pandémia vírusu, zachovať chladnú hlavu a nepodľahnúť panike? Odpovie vám PhDr EVA PLENCNEROVÁ, klinická psychologička a psychoterapeutka!
SENIOR MAGAZÍN: Zo psychologického hľadiska, treba podľa vás veriť všetkému, čo sa popíše a porozpráva v médiách? Ako si z tej záplavy často až strašidelných informácií vybrať to správne?
– Žijeme dobu, kedy záplava informácií predstavuje istý druh stresu, o to viac, ak sú to informácie chaotické. Mnohé média sa zameriavajú na vyvolanie emócií, aby zvýšili sledovanosť. Myslím si, že zodpovednosť občanov sa dá budovať aj bez vytvárania nadmerného strachu a paniky. Je preto namieste otázka, ako sa chrániť. V citovom rozrušení si mnoho ľudí neprečíta pozorne všetky informácie, haló efekt spôsobí, že si zapamätáme najmä to, čo nás emočne zasiahne a dotvoríme to ešte aj silou vlastnej predstavivosti. Všimla som si pomerne výrazný rozdiel v postojoch a prežívaní tých seniorov, ktorí mali pravidelný kontakt s rodinou a priateľmi, a medzi tými, ktorí sú osamelí. Starší ľudia, ktorí sa síce vyľakali často aj pod vplyvom dezinformácií, ale mali možnosť o tom diskutovať s rodinou a priateľmi, si dokázali nájsť zlatú strednú cestu a skombinovať zodpovednosť a opatrnosť s nádejou, že to zvládnu. U osamelých ľudí je väčšie riziko, že podľahnú manipulácii a dezinformáciám, čo vedie k trvalému strachu a k pocitom bezmocnosti. Preto je veľmi dôležité mať niekoho, s kým sa môžeme porozprávať a komu môžeme dôverovať.
SENIOR MAGAZÍN: Mnohí nielen seniori, ale aj podstatne mladší ľudia, už v prvých dňoch pandémie pod ťarchou informácií spanikárili. A v panike koná človek často nepremyslene a nie vždy adekvátne k situácii. Ako si človek zachová chladnú hlavu, aby nezačal robiť hlúposti?
– Keď prežívame úzkosť zo skutočného alebo domnelého ohrozenia, pud sebazáchovy nám velí urobiť niečo, aby sme si obnovili pocit bezpečia a istoty. Niektorí kupovali obrovské zásoby potravín, iní sa presťahovali na chatu. Pritom sú osvedčené jednoduché spôsoby, ako si zachovať duševnú rovnováhu a rozumne zvládať aj vynútenú zmenu spôsobu života. Základom je pravidelnosť denného režimu, zachovať rytmus každého dňa vo vstávaní, jedení, zaspávaní, v pracovných aj voľnočasových aktivitách. Zdravá pestrá strava a dostatok spánku. Plánovať si nákupy, jedálny lístok, filmy a relácie, ktoré si pozriem. Dohodnúť si pravidelný čas na telefonáty s rodinou a priateľmi. Zachovať si alebo si vytvoriť nové rituály – videohovory s deťmi, čítanie vnúčatám do telefónu… Určite by som zdôraznila pravidelné cvičenie podľa svojich možností a schopností, denné prechádzky pri zachovaní bezpečnostných opatrení. Zostať doma neznamená sedieť celý deň. Obmedzenie pohybových aktivít vedie k poklesu fyzickej zdatnosti, k úbytku svalstva a k zhoršeniu metabolizmu, takže hýbme sa! Aj doma! Informácie o pandémii sledovať len raz za deň z dôveryhodného zdroja, určite nie pred spaním. Pokiaľ človek robí niečo aj pre iných ľudí, má pocit užitočnosti a zmysluplnosti. Niektorí šili rúška, iní upiekli koláč mladým dobrovoľníkom, čo im doniesli nákup, alebo zavolali bývalým kolegom, ako sa majú. Každý deň si naplánovať niečo, na čo sa môžeme tešiť. Ja to volám majáčiky. Sú to drobné radosti, ktoré sami sebe doprajeme, aby nám priniesli svetlo do všedných dní. Žiť v prítomnosti je najjednoduchšia psychohygiena a základná protistresová metóda najmä v časoch, keď nevieme, čo bude zajtra, o mesiac, o rok. Vnímajte svoj život v tejto chvíli, žite teraz.
SENIOR MAGAZÍN: Často na seniorov tlačil nielen štát, ale aj ich rodina, deti a vnúčatá. Hoci v dobrom úmysle, nie vždy to seniori pochopili správne a v mnohých rodinách vznikli kvôli tomu aj zvady a nedorozumenia a seniori to považovali za akúsi šikanu. Riešili ste aj takéto problémy u vašich klientov?
– V tlači koloval vtip, že kedysi starí prikazovali mladým, aby nechodili von, a teraz je to naopak. Naozaj mnohí ľudia v strednom veku aj pod vplyvom vlastnej úzkosti mali tendenciu naliehať na svojich rodičov a diktovali im, čo majú a nemajú robiť, kontrolovali ich cez telefón, či sú doma a či nebehajú po obchodoch, uisťovali sa, či si často a dobre umývajú ruky alebo dokonca im zakazovali užívať niektoré lieky, prípadne im naordinovali množstvo vitamínov. Úmysel diktovaný láskou a strachom však často viedol ku konfliktom, mnohí seniori sa sťažovali na deti, že ich sekírujú, niektorí sa priznali, že začali klamať, že neboli v obchode, len aby mali od detí pokoj. Ale boli aj prípady, že seniorom bolo ľúto, že ani za týchto okolností si deti k nim nenašli cestu, väčšinou išlo o dlhodobo narušené vzťahy bez osobného kontaktu…
SENIOR MAGAZÍN: Aké najčastejšie otázky ste dostávali od vašich klientov? Čo potrebovali najviac riešiť v súvislosti s koronavírusom?
– Okruh otázok sa menil v čase, iné to bolo na začiatku pandémie a iné je to v súčasnosti. Ako všetci, aj seniori reagovali predovšetkým na aktuálne informácie. Asi najväčšie obavy boli z toho, že nebudú môcť vychádzať z domu celé týždne, že nebude pre nich miesto v nemocnici, že sa nedostanú k svojim liekom. Niektorí otvárali aj tému smrti, najmä strach z utrpenia pri umieraní. Mnohí ťažko znášali zatvorenie kostolov a obmedzenia v sviatostiach. Pracovne aktívni seniori majú obavy z prepúšťania, nielen pre stratu príjmu, ale aj z obavy, že budú v kategórii „spoločensky neužitoční“. Ako sa situácia v spoločnosti stabilizovala, strach vystriedalo rozhorčenie z niektorých opatrení. Prednostné nakupovanie bolo vnímané ako obmedzenie, a keď prišiel zákaz nakupovať mimo určených hodín, aj tí predtým vystrašení dôchodcovia sa dokázali zdravo rozčúliť. Spočiatku sa aj seniori zameriavali najmä na praktické otázky – ako riešiť nákupy, či bude dosť potravín, ako sa dostanú k liekom, či im neodložia operáciu. Reakcie a správanie boli rôzne, niektorí boli viac vystrašení, iní skôr podráždení a mrzutí, niektorí to považovali za bublinu, ktorá rýchlo spľasne. Časté boli otázky o životospráve, o problémoch so spánkom, s náladou. Veľký vplyv na nárast úzkosti mali správy a štatistiky z Talianska a Španielska, u mnohých ľudí to bol moment, že „je to blízko, aj u nás to môže byť tak“.
SENIOR MAGAZÍN: Môžete spomenúť, samozrejme anonymne, aspoň niektoré konkrétne prípady? A čo ste klientom v týchto prípadoch poradili?
– Často to boli konflikty s deťmi, ktoré sa im v dobrom snažili riadiť život, čo sme už spomínali. Tu som radila povedať deťom niečo v tomto duchu: „Ja viem, že sa o mňa bojíte, aby som neochorela, vidím, že vám na mne záleží. Som zodpovedná a budem dodržiavať odporúčania. Prosím vás, rešpektujte, že mám právo na vlastný názor a svoj spôsob života. Keď ma kontrolujete a diktujete mi, čo môžem a nemôžem, cítim to ako tlak, vadí mi to.“ Ďalšia téma sa týkala vnúčat, starí rodičia sa niekedy veľmi dožadovali stretnutia s nimi a fyzického kontaktu a neuvedomovali si, že by to mohlo mať vážne dôsledky. Nechápali, že vnúčence len počujú v telefóne alebo vidia v istej vzdialenosti od seba a nemôžu ich pobozkať, vyobjímať a že rodičia tak vlastne chránia ich aj vnúčence. Toto sú veľmi bolestné obmedzenia, treba ich však prijať a to som aj radila. Pomerne častá bola otázka, ako sa chrániť pred ľuďmi, ktorí šíria paniku a kradnú energiu. To sú tí, ktorí nevynechajú príležitosť vymenovať všetky katastrofy a nie sú ochotní zmeniť tému, akoby ich tešilo, že šíria strach. Tam je rada veľmi jednoduchá. Obmedzte alebo úplne zrušte komunikáciu s takýmito ľuďmi. Zarytí pesimisti a negatívni ľudia sú toxickí a pôsobia ako jed na dušu aj telo. Na záver spomeniem niečo pozitívne. Veľa ľudí sa podelilo o krásne zážitky spolupatričnosti a pomoci, aj od úplne cudzích ľudí, aj od vzdialených príbuzných, s ktorými roky nemali kontakt, od susedov, s ktorými sa ani nezdravili, lebo o sebe nevedeli. Som presvedčená, že ťažké časy môžu priniesť v konečnom dôsledku aj niečo dobré. Keď svet na nejaký čas spomalí svoje tempo, je to šanca, aby sme si všetci lepšie usporiadali životné hodnoty a aby sme si viac vážili tie drobné každodenné samozrejmosti. Zamerajme pozornosť na to, za čo sme vďační, o tom je umenie žiť.
