Keď som pre po pani profesorku KATARÍNU HORÁKOVÚ prišiel autom, čakala ma už pred bránou a nezaháľala. Hoci pršalo, rezkými krokmi sa prechádzala sem a tam. „Na pohyb využívam každú voľnú chvíľu, lebo je veľmi dôležitý,“ usmiala sa na mňa. Hoci v októbri oslávila okrúhle jubileum – 90. narodeniny, kondíciu jej môžu závidieť aj oveľa mladšie ročníky.
Pani profesorka sa celý život venovala nielen vysokoškolskej pedagogickej činnosti, ale aj vedeckému výskumu a zaoberala sa vyhľadávaním nových biologicky aktívnych látok s antimikrobiálnymi, antioxidačnými a protinádorovými vlastnosťami, a čo je veľmi dôležité – niektoré z nich sa vďaka nej zaviedli aj do praxe vo forme výživových doplnkov.
SM: Čím ste chceli byť ako dieťa?
Bola som mestské dieťa, vyrastala som v centre Bratislavy, ale cez vojnu sme sa museli odsťahovať na dedinu – „až“ 20 kilometrov od Bratislavy do Podunajských Biskupíc, ktoré boli vtedy samostatnou obcou. Tam som sa prvýkrát dostala do styku s domácimi zvieratkami. Chodila som pásť husi, poznala som každú kravičku v dedine. Príroda ma začala fascinovať a v záhradke som si vysadila rôzne kvety. Aj hrach a fazuľu, ktoré som vysiala tesne vedľa seba a myslela som si, že sa skrížia. Aká som bola sklamaná, keď mi môj pokus nevyšiel (smiech). To boli moje začiatky. Mala som však veľmi rada aj hudbu, klavír, husle. Môj brat bol nádejný skladateľ, výborný klavirista a huslista. Študoval u profesora Jána Cikkera na VŠMU, ja som ho sprevádzala na klavíri a spolu sme chodili na rôzne súťaže. Do hudby som bola zaľúbená a pripravovala som sa na konzervatórium. Moja mama však bola nešťastná, že sa obaja chceme venovať hudbe a išla sa poradiť s mojou triednou profesorkou. Keďže som mala rada biológiu a už počas strednej školy som chodila na krúžky na Prírodovedeckú fakultu UK, poradila mame, aby som sa hudbe venovala iba ako koníčku. Dala som si teda prihlášku na Prírodovedeckú fakultu a zobrali ma.
SM: Aký bol váš vysokoškolský život?
Vtedy na fakulte otvárali po prvý raz vedecký smer – biológiu, a to mi presne sadlo. V treťom ročníku som si zvolila špecializáciu mikrobiológia, lebo svet mikroorganizmov ma fascinoval. Mikrobiológiu nám prednášal profesor Pavel Nemec z Chemickej fakulty SVŠT a keďže sme boli na tejto špecializácii len dve študentky, vznikol medzi nami osobnejší vzťah. Učil nás priamo vo svojej pracovni. Už vtedy som veľmi chcela robiť výskum a prosila som ho, aby mi zadal nejakú konkrétnu tému. Pred dverami jeho pracovne som presedela celé hodiny a napokon sa nechal obmäkčiť. Dostala som tému „Vplyv mikroelementov na rast vláknitej huby Aspergillus niger, ktorá sa používa na výrobu kyseliny citrónovej“. V laboratóriu som obsadila veľký laboratórny stôl a spočiatku na mňa laborantky zazerali, pretože som bola z inej školy. Postupne sme sa však spriatelili a začali mi pomáhať, lebo na jedného to bola neprimeraná obrovská robota. Moje pokusy vyšli a nádherne bolo vidieť, ako mikroelementy ovplyvňovali huby. Týmto experimentom som si otvorila ďalšiu cestu. Dostala som prácu v laboratóriu, kde sa robili pokusy aj s izotiokyanátmi, ktoré sa pôvodne považovali za antibakteriálne látky. Začala som na myškách skúmať ich protinádorový účinok, dokázala som ho a u onkológov z toho bol veľký rozruch. To bola aj moja diplomová práca, za ktorú som dostala cenu a môj profesor bol na mňa pyšný a rád, že sa potvrdila jeho teória. Na jeho katedre som sa stala asistentkou a tu začala moja kariéra.
SM: Ostali ste verná izotiokyanátom?
Áno, pokračovala som v ich výskume, testovala som ich na ľudských nádorových HeLa bunkách. Výsledky výskumu sme uverejnili v slovenskom vedeckom onkologickom časopise Neoplazma. Popri výskumnej činnosti som sa, samozrejme, venovala aj výučbe, najprv som viedla cvičenia, neskôr som postupne študentom začala prednášať biológiu, a mikrobiológiu a molekulárnu biológiu. Obhájila som docentúru, trvalo to však celých päť rokov, lebo som nebola v strane a bola som žena. V tom čase to boli dva veľké mínusy. Podobne to bolo aj s mojou profesúrou, umožnili mi ju robiť až po revolúcii na Farmaceutickej fakulte. Počas mojej štyridsaťročnej kariéry som postupne pracovala na mnohých vedeckých výskumoch a projektoch doma i v zahraničí a dospeli sme k mnohým veľmi dôležitým objavom, ktoré sú významné pre medicínu a zdravie človeka. Som autorkou a spoluautorkou vyše 150 vedeckých publikácií. Bola to krásna práca, hoci mimoriadne náročná. Vôbec to však neľutujem.
SM: Po štyridsiatich rokoch prišiel zaslúžený odpočinok, ale vy ho trávite v plnej aktivite a na nejaké odpočívanie nemáte ani pomyslenia…
Môj syn a vydavateľ v jednej osobe chce postupne vydať všetky moje doteraz napísané knihy v edícii Zlatá knižnica, pričom každú z už napísaných chcem aktualizovať o najnovšie poznatky. Momentálne je na trhu už knižka „Ako mať zdravé srdce a cievy v každom veku“ a do tlače pripravujem ďalšie tri knižky – „Detoxikácia organizmu“, „Oddelená strava: Pre zdravie“ a novinku „Čo jesť! Čo nejesť!“. Okrem toho vyučujem na Univerzite tretieho veku pri Slovenskej technickej univerzite v Bratislave v rámci troch odborov – Imunita – pilier zdravia, Starostlivosť o telesné a duševné zdravie a Zdravá výživa. Samozrejme, milujem svoju rodinu. Pred ôsmimi rokmi mi náhle zomrel manžel, veľmi ťažko som to znášala, ale práve rodina mi veľmi pomohla. Mám jedného syna, dvoch vnukov a päť pravnúčat, jedno dievčatko a ostatní sú chlapci. Nikto z nich zatiaľ nemá vedecké ambície, ale sú skvelí športovci. A v dobrej kondícii a zdraví ma drží okrem rodiny a práce aj každodenný styk s ľuďmi, pohyb, oddelená strava, usmernená hladovka a sulforafan.
SM: Spomenuli ste vaše knihy. Tou prvou bola publikácia o oddelenej strave…
Áno a má celkom zaujímavý príbeh. Spočiatku som v časopise Ženský magazín publikovala sériu článkov na túto tému a u čitateľov to malo obrovský ohlas. Články si vystrihovali a mnohí sa začali podľa mojich rád aj stravovať. Písali mi svoje poznatky a konkrétne skúsenosti, posielali mi však aj otázky, ktoré sa týkali aj iných zdravotných tém a tak som postupne začala publikovať články, ktoré sa týkali celkovo zdravého života. Redakcia začala organizovať špecializované pobyty k oddelenej strave v Chorvátsku, na ktoré som chodila ako lektorka. V hoteli nám pripravovali stravu podľa mojich inštrukcií, pre zúčastnených som robila prednášky o oddelenej strave, o detoxikácii, diskutovali sme na rôzne zdravotné témy, cvičili sme pilates a účastníci za 8 dní úplne ožili! Presvedčili sa, že to funguje. A práve oni vyzvali vydavateľstvo, že by bolo veľmi dobré, keby boli články z časopisu zhrnuté do jednej ucelenej podoby akou je kniha. A tak vyšla moja prvá knižná publikácia. Obrovským úspechom bolo, že táto kniha sa držala v rebríčku MARTINUS TOP 100 na prvom mieste rekordné tri mesiace.
SM: Na záver sa vráťme k vašej, domnievam sa, srdcovej záležitosti. Je ňou už spomínaný sulforafan, ktorý má veľmi silné antioxidačné, protizápalové a omladzujúce účinky. Keď sa vysloví jeho názov, vedecká obec a dnes už čoraz viac „obyčajných smrteľníkov“ si ho okamžite spojí s vaším menom…
Skúmaniu jeho vplyvu na zdravie človeka som sa venovala mnoho rokov. Sulforafan, ktorého je najviac v brokolici a najmä v jej klíčkoch, má nevídaný zdravotný potenciál. Vytvára všeobecný ochranný štít proti rakovine, cukrovke, srdcovo-cievnym a mozgovo-nervovým chorobám. Bolo mi ľúto, že u nás sa mi ho nedarilo dostať do výslednej podoby ako výživový doplnok, lebo v našom tele robí skutočne doslova zázraky. Dnes ho vyrába naša slovenská firma CarnoMed, kde už majú množstvo podnetov od užívateľov, ako im pomohol v ich konkrétnych problémoch. Mne samej po dlhodobom užívaní Sulforafan Extra pomohol zregenerovať atrofovaným pankreas. Keď som bola pred rokom na lekárskom vyšetrení, zistilo sa, že mám pankreas v úplnom poriadku. Mám veľkú radosť z každého príbehu, kde sulforafan pomohol a tých úspešných príbehov pribúda.
